prší a svieti veľa svetiel nad hlavným mestom, zdá sa, že svetlo nikdynezanikne, že svetlo bude vždy,
nasledujú Zúfalé manželky a jednaz nich piští, jej akty sú na webe a ona to nezvláda, a ďalšia zozúfalých sa pýta svojho muža:
„Si nešťastný?"
„Asi áno.
„A čo s tým urobíme?"
Dlho spím, malé nákupy na vianočných trhoch v daždi, americké koledy,biela pohľadnica Unicef so snehovou vločkou, Scherz Kafe a svetielka,vianočné gule visia zo stropu a pes mi olizuje ruky, maznať sa s níma cítiť snehové vločky v jeho tmavých očiach, ktovie akú má pesštátnu príslušnosť, tak sa sama seba pýtam, keď si na záchode utieram dopapierovej utierky ruky a po niekoľko hodinovom sedení v Scherz Kafe a po pití bulharského vína, kapela a speváčka sozaujímavou farbou hlasu, chcem, ale neverím jej, keď spieva, sedí na barovejstoličke, v ruke drží pohár s vínom a pre tmavé okuliare jejnevidno do očí, chcem veriť, ale s mojou dušou to nerobí nič, povieme si,že dobré, ale akoby tu bolo pozérstvo, niečo, čo sa hrá na umenie, to video,nazvané Sloboda, kde dievča uteká a vyzlieka sa, položím pohár na stôla sledujem smiech, sledujem minerálne kamene v ušiach dievčaťa, akosa odrážajú vo vianočných guliach, čo visia zo stropu, ako ich svetlo hrmotí priestorom,
okolo polnoci odchádzame a vlak, plný vlak a nijaký spánok, kúskyz knižky, čo som si kúpila, chinín v toniku, vlna, čo rozvláčňujetvár, vzdialené svetlá a konáre praskajúce vo vetre, potom vystúpiťa vidieť množstvo robotníkov, kúpim si jogurt a spím, chvíľu,
súrne upútať pohľad do duše, počasie sa mení a z vlhka sa stávasucho a mráz a oblaky, ktoré o piatej, keď máme hodinuliteratúry ružovejú, vyťahujeme žalúzie a rozprávame sa, je to úroda, hŕbaslov, ktoré ostanú vo vnútri a keď večer potme odomykám dvere, niečo mi chýba, nesvietim, len počúvamportugalskú pieseň, rozpára ma, nie som striedma, nie som pragmatická, jempomaranč a šťava všade strieka, mám chuť torpédovať a chcem sarozpučiť od smiechu, chcem veslovať a byť slobodná, že budem nad vecou, žebudem vyrovnanosť,
vracia sa aj s pizzou, malý kúsok akurát pre mňa, nesie mi slúchadlá,možno veľkosť M a film Sylvia, Gwyneth Paltrow ako Sylvia Plathová, zložitáa rozporuplná, jej roztrasené, chladné slová:
Nafotografii, oco, ktorú mám,
stojíšpred tabuľou, tak si ťa pamätám.
Na bradejamku, nemáš kopyto,
aj taksi diabol, ty si to,
tenčierny muž, ktorý mi krásne
červenésrdce prehryzol napoly.
Natvojom pohrebe mala som desať,
v dvadsiatichsom sa pokúsila bežať,
do smrtiujsť, za tebou, k tebe sa skryť.
Myslelasom, že kosti by mohli postačiť.
a potom mi nesie informácie o počasí, o snehu,ktorý prichádza, už-už, nemotorný sneh a hrnčeky od Peti v škatuli, chladjako prudká orchidea, sny a zobúdzanie, vlaky, neustále vlaky, muži, čo sediapři mne a pripravujú sa na turnaj, hrajú karty, mariáš a iné perly, rozprávajúsa o zápasoch a jeden z nich má tvár ako Viktor Janukovyč a ja si čítam OlguTokarczuk , tie písmená, čo mi v mozgu vytvárejú ryhy, škvrny snehu, sompomocnicou, zdá sa, že tvorím nemotornú krásu.
