Hrdinka Ingeborg Bachmannovej prechádza ulicou Mariahilferstrasse a chce si u Trześniewského kúpiť obložený chlebík a potom, kým T. stojí pred lekárom a on jej na hrudník prikladá studený fonendoskop, zbadám jej tieň a utekám v čiernych jazdeckých čižmách za ňou, slnko mi svieti do očí a mráz na konci februára mi nevadí, nevadí mi vietor a trúbenie áut, počúvam slová Ingeborg tu prítomnej, tu vznášajúcej sa. T. v ambulancii kašle a ukazuje lekárovi hrdlo a zapína si gombíky na jarnej kvetovanej blúzke a ja cítim štipľavý dym valiaci sa z rímskeho bytu, v ktorom zhorela Ingeborg Bachmannová, počúvam jej naliehavý hlas, je pri mne, stojí pri mne, sme si blízke. "Kritiku čistého rozumu", hovorí mi, "som čítala pri šesťdesiatich wattoch na Beatrixinej ulici, Locka, Leibniza a Huma v prítmí Národnej knižnice, pod malými lampami ma očarili pojmy zo všetkých dôb od predsokratovskej filozofie až po Bytie a ničotu, pri 25 wattoch v parížskom hoteli som čítala Kafku, Rimbauda a Blaka, pri 360 wattoch v opustenej berlínskej ulici Freuda, Adlera a Junga za tichého sprievodu Chopinových etúd, na pláži v Janove som sledovala plamenný prejav o vyvlastnení vlastníctva ducha, papier plný škvŕn od soli a skrútený slnkom, v Klagenfurte pri stredne vysokej horúčke, oslabená antibiotikami, som za tri týždne prečítala celú Ľudskú komédiu, v Mníchove som až do brieždenia čítala Prousta, kým sa mi do manzardky neprepadli pokrývači, so zošuchnutými pančuchami som čítala francúzskych moralistov a viedenských logistikov a k tomu som vyjajčila tridsať francúzskych cigariet za deň, od De Rerum Natura až po Le culte de la Raison."
V Bulharsku koncom júna 2008 som čítala Judith Hermannovú, čítala som ju v posteli pod ventilátorom v horúcej Sofii, čítala som ju aj vo Veliko Tărnovo, na balkóne nad riekou Jantrou a očami som hľadala široko-ďaleko známeho zlodeja broskýň. Judith Hermannovú som čítala aj za mestom Simitli pri macedónskej hranici, čítala som ju o siedmej ráno, len pár strán, len pár viet, len kým sme v zlatom svetle rána vo vinici raňajkovali a pili vodu.
Ty si tam nebola Ingeborg, ty si bola už dávno mŕtva, škoda, Ingeborg, škoda, že si sa nemohla s nami opíjať slnkom a bulharskou pálenkou.
Poď späť, nalieha M., poď tu, buď so mnou, hovor so mnou, usmej sa, zašpinme si citrusmi ruky, nechajme tiecť vodu živú, vodu osviežujúcu.
Prechádzajme sa, prechádzame sa.
Pri svetle nočnej lampy jem zo sklenej nádobky jogurt. Ostružiny v jogurte, bodky na perinách, obálka a v nej nenapísaný list. Mám sladké pery, ružová chvíľa, oblizujem si ich a pomyslím si, škoda, že tu nie je môj obľúbený muž, škoda, že tu nie je ten, ktorý by moje pery oblízal namiesto mňa.
Ráno, keď samu seba nútim vstávať skoro, aby som neprišla o najkrajšiu časť dňa, myslím na Sylviu Plathovú. Dívam sa na slová v jej denníku so šálkou čaju v ruke a cítím hlbokú radosť z jej pocitov, z vlastných pocitov, z toho, čo vďaka nej v tento deň prežijem a napíšem. Teším sa, že si sadnem za stôl, pozriem sa na vzmáhajúce sa hyacinty na parapete okna a budem čakať, že ma povedie ona, že ma povedie Boh, že ma povedie text sám.
No namiesto písania varím.
Poskakujem po kuchyni s plnou náručou keramických mís, s papierovými vreckami polohrubej múky, rozbíjam vajíčka, počúvam hudbu, ktorá ma odnáša do severného Vietnamu a odtiaľ do Číny a v provincii Guandong stojím s nohami zaborenými v ryžovom poli a výčitky svedomia mi hovoria, že som mala prísť do Číny s vedomosťami o nej a nie takto naľahko. Nie takto ako neznajboh, takto povrchne.
Tento deň musí nevyhnutne zostať v mojej pamäti, chuť vzduchu a chuť mrkvi nakrájanej na kolieska v polievke, vôňa liekov pred dvanástou v ambulancii lekárky s uschýňajúcimi Svokrinými jazykmi v rohu miestnosti.
Napriek všetkému píšeme.
Sylvia Plathová, 25. februára 1957
"...Začínam sa trápiť nad tým, že sa stávam prišťastná a neznesiteľne praktická: napríklad namiesto štúdia Locka alebo namiesto písania - pečiem jablkový koláč či čítam ´Radosť z varenia´ ako vzácny román. Ejha! hovorím si. Unikneš do domácnosti a udusíš sa, keď spadneš dolu hlavou do misy s cestom na koláče."
Virginia Woolfová, 8. marca 1941
"Ženy na lavičkách. Hezký klobouk v kavárně - jak móda osvěží oko! A taky ty stařenky v kavárně, jakoby obrostlé želvovinou, namalované, naparáděné a mrtvolné. Servirka v kostkovaných bavlněných šatech.(...). S jistým potěšením zjišťuju, že je sedm - musím jít vařit večeři. Tresku a klobásu, Myslím, že platí, že člověk se jakoby zmocní tresky a klobásy tím, že si ji napíše."
Anna Vlčková, 11. marca 2011
Z Japonska prichádzajú správy o ničivom zemetrasení.
Včera som dočítala knihu Haruki Murakamiho Po otřesech. Príbehy o životoch ľudí medzi zemetrasením v Kóbe v januári 1995 a marcovým útokom v tokijskom metre v tom istom roku.
Polooblačné ráno, v telefóne pípne správa, hrianky, džem, práčka doprala.
