Kečup je aj na chodníku, kečup v prachu, lížem si prsty. Vietor je zmyselný, dvíha mi sukňu, za stieračmi čierneho auta Ford Fiesta je vrstva svetlozelených lístkov nejakej rastliny, je to ako sneh alebo ako suché lístie v jeseni, ako večery vtedy, vtedy, keď vonia dym, keď voňajú cigarety, keď nosíme perlové náušnice, v kine nám je zima, ráno si čítame, vtedy, keď písanie o kyslom jablkovo-škoricovom čaji je už klišé. Aj tak ho nemám rada. Aj tak ma z neho páli záha.
Dnes sa neučím. Na tržnici som kúpila kvety, klinčeky, ťahavú verbenu, zasadila som ich, zaliala vodou. Dnes čítam I. Kertésza a dánsku poéziu, na panvici pripravujem kazažské placky.
Zemiaky. 2 vajcia. Zahustiť polohrubou múkou. Posoliť. Dať pozor, aby placky neprihoreli, dať pozor, aby mi olej nevystrekol do očí ako vtedy, keď som vyprážala tofu a potom ma bolela celá tvár, zdalo sa mi, že mám horúčku. Pred vyprážaním otvoriť okno, nech veje dlhá biela záclona. Počas vyprážania počúvať Nicka Cavea, skladbu God is in the house.
Milý M., báseň Dy Plambeckovej, o ktorej som ti ešte nehovorila, sa začína takto:
„Keby si videl, ako tebou vystrelená guľka trafí vtáka
a ten sa zrúti na zem
neposlal by si svojho psa, aby ho priniesol?"
Ja by som ho poslala. Aby mi ho doniesol v papuli, aby ho držal medzi zubami a nezahryzol doň ako do červeného mäsa, aby ho nepochrúmal ako malinový cukrík, aby mi ho doniesol, sadol si ku mne a krútil chvostom. Chcela by som vedieť, chcela by som vedieť, aký to je pocit držať v dlaniach mŕtveho vtáka, len tak mať blízko seba jeho telo a rozmýšľať, čo s tým, čo s ním, urobila by som v zemi prstom jamku, miesto pre mŕtveho vtáka.
Suseda by plakala. Auto jej pred rokom prešlo mačku, mačka zostala rozpučená ceste, jej črevá na betóne, môj brat ju potom odniesol, potichu, mlčky. Nedávno som jej bola umyť niekoľko okien, leštila som ich handrou, obzerala si interiér jej domu, diplom z tenisového turnaja, obrázok jej muža s tenisovou raketou, fotky z ich mladosti, ich polonahé telá v Tatrách, slnko, slnečné okuliare s hrubým rámom, ich mladé veselé tváre, hrubé vlnené ponožky na nohách.
Páčia sa mi jej klobúky, jej slová o starobe a modro-bielom kočíku môjho brata, rúž položený pri zrkadle, vzorkované záclony, suché kvety, ktorých ma plný dom.
Po skúške s profesorkou vo fialovom kostýme som bola veľmi šťastná. Povedala som čo-to o hlavných vývinových zmenách v konsonantizme a vokalizme v jednotlivých slovanských jazykoch a šla som sa najesť. Sedele som sama za stolom, gumenný obrus, svetlooranžové steny, v plastovom pohári akási limonáda. Sedela som za tým stolom, pichala vidličkou do mäsa a myslela na tú profesorku, že ma na nej už neprekvapuje nič, už len tak je, kým som tam, kým pred ňou sedím a potom si nahováram, že vo mne mizne ako balón napustený héliom, ktorý niekomu uletel, letí ponad kolotoče, stúpa, pomaly sa stráca.
Plastový pohárik som vyhodila, vyzliekla si šaty, ľahla som si na posteľ a rozmýšľala som, či zabiť včelu, ktorá liezla po parapetnej doske.
Niekto /mi/ položil otázku o strednej Európe. Povedala som, že je to zložité, že neviem povedať nič, že to je o priestore a o vetách, ktoré sa vo mne ešte formulujú. Myslela som na Budapešť, na hlavné mesto európskej melanchólie, na ten mail, ktorý písal I. , obrusy v Budapešti, vôňa šumienok. Myslela som na Tatry v novembri, na Karlín a Kazimierz, na bary v Gdaňsku v januári, na svetlá v nízkych domoch pri Baltickom mori.
Večer som sa prezliekla, naliala psovi do misky vodu a s mamou som začala sadiť tekvice.
