Predtým som napísala úlohu z jedného zo slovanskýchjazykov, rozumiem mu, no neviem ním hovoriť, je ťažké hovoriť tým, čo nám jeblízke, s tými, ktorí sú nám blízki, také paradoxy týchto dní, ktoré somzbadala prechádzajúc sa popod stromy počúvajúc islandské pesničky. A vtedysom si myslela, že v tých pesničkách počujem gejzíry a vidím ovce,ako sa vynoria z tmy a potom zmiznú, myslela som si, že vidím Joninuz tej knihy ako si sadá na terasu chaty v Olurfsbudirea zapaľuje si cigaretu, ako je jej zima, ako sa trasie. Samozrejme, že ničtaké som v skutočnosti nevidela. Ale bolo pekné predstaviť si to.
Na kopci odkiaľ sme priniesli hloch a kyticuz listov, fúkalo. Boli tam ľudia so svojimi statívmi a šarkanmi, ľudiav športových topánkach, deti, ktoré sa im motali popod nohy, červené autos kamerou. Možno pracovali na filme, niečo o jeseni,o zatrpknutosti a ženách, čo nosia len športové topánky.
A keď je už príliš chladno, tak také, že odpísať siz kníh to, čo osloví.
To keď sa vrátim, keď si medzi strany vložím listya listy sa medzi stranami rozmrvia. Vyschnú. Už nebudú živé. To keď samama kúpe a zvonia jej telefóny, televízor vydáva tichý zvuk, voniaparfum, nejaký iný, nejaký cudzí. Vtedy ukladám do umývačky biele taniere, natanieroch sú prilepené omrviny z jablkového koláča, vylievam kávovúusadeninu, šálky ukladám jednu ku druhej. Záclony sú biele, lampa je biela, naokne je para, vyzerá ako mráz. Vravím si, že treba už ísť, poukladať si dobatoha oblečenie, knihy, tie papiere s domácimi úlohami.
Teším sa na zajtrajšie ráno. Na obrázky, ktoré ponúkaokno kupé, tie rozhovory ľudí, ich spánok s otvorenými ústami. Ale terazmám ešte tento večer, tento priestor pre niečo, na čo sa nezabúda.
