Keď som si v malom obchode kupovala vodu, pozeral sa namňa muž s pivom v ruke a potom, potom tá predavačka v zásterepovedala, že mám super čiapku.
V taške s tulipánom boli knižky, napríklad Lema Nabokov, povedala som si, že budú pekne vyzerať položené na dlážke, keďich tam len tak dám, naukladám jednu knihu na druhú a napíšem o nich,len že sú tam a nič viac. Vychádzajúc z obchodu, zvonček, muž dopilpivo a vracia fľašu, vychádzajúc z obchodu cítim, že moja tvár určitebude mať tento večer niečo do seba, akoby sa vrátila domov, step by step, lebosa blíži december, lebo v decembri som sa narodila. Aj M. Možno preto machce objímať, keď sneží, šmýka sa na zamrznutých mlákach, neoblieka sa veľmiteplo. M. je dobrý, je to taký Eskimák.
Na vysvietené výklady obchodov by som rada nalepila svojutvár, pozerať sa ako niektoré ženy v rolákoch pripravujú vianočnúvýzdobu, naťahujú svetielka a ja si myslím, že počúvajú džez, lenže onynie, počúvajú nejaké popové sračky, tak si vravím, že ako by sa tváril teraz BillMuray, či by šiel týmito ulicami v takej teplákovej súprave, film Zlomenékvety a tie ružové znamenia tam, ružový písací stroj, ružová obálka,ružový župan a ružové vizitky. A potom, keď Bill Muray kúpi sendvičesvojmu možnosynovi, kúpi mu kávu a vodu a ten chlapec hovorí, že hozaujíma filozofia a dievčatá a je to také dobré, to mesto večer, takýamerický zapadákov, tam by som chcela ísť, tam, kde takmer vždy voľby vyhrávajúrepublikáni.
No a o niekoľko dní stojím na postelia pozerám sa cez okno na ulici, okno sa rosí,
vonku pomaly sneží, vločkysa na rozmočenej tráve topia, na konároch stromov sa leskne voda. Niekto stojív kuchyni pri okne a polieva kvety, okno sa rosí, z otvorenejumývačky sa parí, horúce kávové lyžičky, horúce taniere. Tak si sadnem za stôl a porozprávam tomu, kto tamstojí svoje sny, že som porodila v priebehu dvoch týždňov dve deti,pamätám si ich niekoľkocentimetrové chodidlá, to ako som sa čudovala, že mojebrucho sa po pôrode nezmenilo a tá krv, tá krv mi vôbec nevadila, páčilasa mi. A ten sen ako sa M. lyžoval a prišiel o ruky a jasom nepovedala nič len že aj takz teba bude lekár a on prikývol.
Hovorím o tom v tejto kuchyni, na stole súmisky s malinami a čučoriedkami, pečú sa koláče, drez je polepenýcestom. Kedysi sa mi to páčilo, oblizovať varechy a hrniec, v ktoromsa topila čokoláda, dnes mi sladké veci veľmi nechutia, dnes takto nemaškrtím.
Obujem si čižmy a zapnem si kabát, kráčam tam, kdemi bude do očí svietiť svetlo, tam, kde je tá zdravotná sestra, čo stále miešanejaké kašičky, stojí pri okne a vyťahuje žalúzie, púšťa hudbu, umývapoháre, v ktorých si pacienti vyplachujú ústa. V ambulancii sa hovorío korunkách starších ľudí, o Vianociach a o všetkom, čos nimi súvisí, zvonia telefóny, zvuky vŕtačiek, sliny na svetri dievčaťas vrkôčikmi.
Keď sedím v tom kresle ja, je mi dobre, uspáva ma tosvetlo, aj sneh, čo vidím za oknom, ako pomaly klesá k zemi a topísa, zubárka hovorí len otvoriť, zatvoriť,zahryznúť, vysunúť, robí si svoju prácu v mojich ústach a jamyslím na advent, že začína, že niečo treba s mojou dušou, naozaj treba.
