Šabľový tanec

Niekedy sa človeku ťažko píše. Fajnové klišé. Niekedy si chce okolo seba vytvoriť zapareninu = intertrigo a nenahlásiť to nikomu ľudskému. Lebo to neporušuje bezpečnostné predpisy, a pritom to rozleptáva. Kyseliní. Urobili sme si pohodlie. Kúpili veterník, navarili kávu, ktorá v sklenom pohári v tvare nechcesamihošpecifikovať temní jeho sklo. Sklo pohára, sklo okna a suchý špak na chodníku - na pešníku, to si fotím svojim porcelánovým pohľadom. Smejem sa snehu na horách, smejem sa nebu, smejem sa smerom k listom a k dvom notorickým alkoholikom v parku. Nezažívam ani len úzus a o nič neprichádzam. Budem ticho, upozorňujem sa. Len škoda, že ti melie duša namiesto úst. A akú má tvoja duša farbu? Akú veľkosť, aký tvar? Cyklaménovú, ozvučujem svoje vlastné otázky, cyklaménovú len je oranžová, dnes do broskyňova, mierne navlhko. Bojovala som s chcením mojej občasnej súčasti pozerať zatvorenými očami do pučiaceho slnka a držať medzi prstami rozpálenú cigaretu. Nedýchať ju, ani by som sa nedogrcala, len ju vnímať ako symbol skazy nie mojich priedušiek, nie mojich pľúc, ale skazy života bez Boha. Okolo 15:00 tejto soboty. Cigareta s tým nemá nič, ani jej útulný dym, to len ja p

Anna Strachan Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny