Chĺpky v nose sa mi trasú vetrom fukára, čo vytvára vánok dokola a dokola v rúre a vytvára rovnako vánok vône kmeňovohnedého cuketového koláča, ktorý sa šíri ďaleko, ešte ďalej za ďaleko a na konci sa vracia späť do mojich nosových chĺpkov až zavriem oči a spolu so saturniou pyri sa vo vnútornostiach duše roztancujem..pretože sa mi v skutočnosti nechce odchádzať spred sklenej debničky, do ktorej sa niekedy smejem….
Pozorujem očami na zadku, očkami na končekoch odfebruáravôbecsaneštiepiacichvlasov, očami v každom zmysle (aj v šiestom – asi ho nemám) dianie okolo stola. Aj za okolo a j za oknom….a prší….kvapka po kvapke zožblnkne do trekových topánok vypchatých SME, kvapka po druhej kvapke zožblnke na ružové kvety – tento rok nevyzerajú ako zanedbaný byľ, kvapka po tretej už nezožblnkne, no už neprší……
Tá okatá spinka, neviem, či je to počítačový pomocník, veľmi žmurká a sem – tam sa zasekne. Vadí mi, pretože ma vťahuje do seba a ja nechcem byť spinkou…Odrazu nevadí, žmurkla ako včerajšie deti na ružomberskom priestranstve pre hotelom Kultúra. Deti - lezúni, deti dojčatá, deti predškolského veku aj jedno dieťa novorodeniatko. Toľký huk ten Ružomberok…primálo priestoru, primálo tepla o 8.00, primálo open obchodov, kde by som si vyhriala úzke kosti…..ale lezúni stáli za to…lezúň z Mostovej nás okomentoval: „Pozri, aké dievčatá, mami “….
Na ulici ďalšej som sa oprela o plot. A dievčatá mne po pás lízali a cuckali ako dojčatá cumlíky zmrzlinu….
„ (so smiechom)Ty zmija, ty zmija….“
„(so smiechom) Ja neni som, neni…“
„(žalobabne) Mami, ona mi vravela veľmi mrzké slová…“
Bolo to vôbecniepokrokové kráčať po uliciach, naháňať sa za slnkami ranného slnka, dostať pocit, že mi treba kakať, keď sa mi niečo zapáčilo a potom ostať ležať hlavou na sestriných stehnách na lavičke vo dvore pred (alebo za?) väznicou a čakať, čakať, čakať na mamu kým vyjde z dverí baptistov a len tak nám zakýva a my len tak vstaneme a opustíme dvor, kde sa dalo vynikajúco len tak pozerať na plot dole s dierou pre mačku…
Vystúpili sme v Žiline. Mala som malý žalúdok a skoro nič som nezjedla, mala som ho plný saturnií pyri, ktoré sa dostali z dnešnej úplnej ľahkosti do včerajška a to len preto, lebo tu sedím a ťukám. Mala som ľahkosťou preplnený žalúdok a sledovala punk pár držiaci sa za ruky. Nad mestom sa vznášal oblak dusnosti, ktorej nepríjemnosť skazila dúha vzniknutá z krikľavého oblečenia a doplnkov mladých moderných žien a dievčat, prekazila neustála živosť ľudských jazykov; a určitou dávkou nepeknosti nakazila konzum, ktorý sa stal viditeľnejší.
Čo ja viem, mala som nerozprávajúcu radosť. Tichú. Vnútornú. Motýliu. Dokola a dokola…..som ju mala…ako kolotoč…
„Odrazu som vám bol taký šťastný, keď som videl, ako sa Phoebe na tom kolotoči krúti stále dokola a dokola. Skoro som sa od šťastia rozplakal, aby som vám pravdu povedal. Neviem prečo. Tuším len preto, že bola strašne pekná, ako sa v belasom kabátiku krútila stále dokola a dokola. Ľudia, ten pohľad stál za to. Škoda, že ste tam neboli.“** Milujem túto presnú ľahkosť. Ako na kolotoči. Motýľ vo mne. Stále dokola a dokola….
*okáň hruškový (motýľ) **J.D. Salinger – Kto chytá v žite
