Toto je zvláštny deň. Vždy som z neho cítila maximálnu emotívnosť. Neviem, možno aj solidaritu. Dnes nie som v škole, obchody sú zatvorené, mesto so začínajúcou vianočnou výzdobou a ošumelými, vetrom rozrušovanými listami, memoriálne tiché. Zasnežené hory trčia spoza sivomodrej hmly a pôsobia báznivo. Nebezpečne. Veď toto je normálny deň, vravím si. Normálny štátny sviatok, kedy v TV dávajú Snehovú kráľovnú, Snehulienku a Pandorinu skrinku. Fascinuje ma Snehová kráľovná, aj tento deň, hoci je pre mňa ťažké spomínať si na niečo, čo som ako seba-si-vedomá bytosť nezažila. Nežnú revolúciu vnímam predovšetkým cez city. Cez sviečky a ich plamienky. Cez zvončeky. Cez piesne Karla Kryla, ktoré som prvý krát počula až po jeho smrti. Cez rozprávanie manželky Ivana Laučíka, ktorá nám na prvom stupni ZŠ približovala žitie za socializmu. Prichádza k nám tma. K našim bielym vlasom špinavým od omietky. K vode, ktorá tečie v sprche, úplne nás zaparí a my ju za to milujeme. Tma tlmí prvý tohtoročný sneh pripomínajúci ten umelý v časopise Burda z roku 1994. Pohlcuje spomienky a zároveň ich zvýrazňuje. Zatváram okno, myslím na rozprávkové korčuliarske jazero tam kdesi na severe, myslím s úctou na dnešnú spomienkovú históriu, ktorú som nikdy neprežila.
