Hučí motorová píla, Biela sobota je bielou, záhonys kvetmi a zlatým dažďom, chodníky sa dotýkajú gúm bicyklova ľudských nôh, vzduch vonia zamlčanými úrazmi a čajom z Indie.
Môj vnútorný život hľadá klientov. Pozorujem vietora vysušeného netopiera v tomto opustenom kostole. Trepem sa poschodoch do veže a z veže vidno svet, holuby, paže ženy, čo sa prplev záhone a sadí sirôtky. Jej duša je mozolnatá, som si istá, že je.
Bola som tu osemročná. V tejto vesnici. V kostole lietali vtáky, na organe slnko sušiloholubí trus, všade kilá prachu, padajúca omietka.
Dnes je to iné. Drevené lavice, čistota. Nemecké notyuložené v škatuli Baťa.
Pán velební ukladá dovázy žlté narcisy.
*
Rybník medzi dvoma dedinami. Skromne sa vlní, chatys pozatváranými okenicami medzi stromami. Stojíme pri vode, ty, jaa môj brat, sledujeme rozvášnené žaby.
Len tak pribehlo dievčatko v červených lesklýchtopánkach, ušlo zo svadby, chytá žabky a výska. Jej matka ju fotí, opätkyjej lodičiek zmäkli od blata.
V duši mám krýštálový cukor, z ničohonič, chytím ťa za ruku, prevláda celoštátna slnečnosť, po hladine plávajúlístky z vŕby.
Stojíme pri mladej vode. Chováme vlnenie, predstava bielych húsat, mladých kačiek. Len taksi, len tak sme.
*
Povráva sa,že na jar sa predstavivosť mladého muža upriami na myšlienky o láske.Možno keby mal trochu času nazvyš, vytvoril by i v predstave miestopre šálku kávy. *
*
Blízko Vsetína stojíme na pumpe. Behám pomedzi autá len vponožkách, chlapec v Lacostetopánkach na mňa čumí ako na kus vola.
Slad ovzdušia spôsobuje vynáranie. Vezieme sa cez dediny,blízko cesty je železničná trať, čierne drevenice s modro - bielymiprúžkami, dobytok, potoky, cesta, Valašsko.
AňaGeislerová. Želary.
Odtiaľto pochádzam. Tu mám korene.
Počúvame Nirvanu, stíšenú a akustickú, nohy sivykladám kade - tade, v dedine majú Valašskédivadlo, hotel a veľký obchod. Nájdeme prababičkin hroba chalupu, kde sa narodil dedo. Žije tam pani Boženka v azúrovom svetríku a otcovi vraví Toňo. Chalúpka je útla, vzadu Boženkin syn chová prasátka a čiasi nevesta z Kroměříža nosí Boženke kvety. Jehezká, je šikovná, pracuje v kvetinárstve.
*
Čítam báseň Istanbulod Iztoka Osojnika, za týmtosklom Žilina, svetlo je symfonické, vyzlieka sa.
Zatváram oči a nepočítam stromy. Necítim exkluzivituVáhu, lezeckosť Strečna. Som zadobre s listami, čo vyschnuto narážajú dokapoty a vytvárajú sykot, drnčanie v duši, drnčanie temnej nehy,ktorá bola osvetlená.
V rádiu kvília Srbi veľkonočnú pieseň. Predstavujemsi vosk a Vojvodinu. Predstavujem si sychravé počasie uprostred leta, priceste je bordel, nad cestou mohyla.
*
O dva dni hrabem trávu, zdá sa, že sa prekrvuje. O dvadni rozkvitne zlatý dážď, po narcisoch v našej záhrade nieto ani stopy.
Kupujem si čierne lesklé topánky a potom kúpime semiačkaa drobné cibuľky v papierovom sáčku.
Krpatý počúva Moloko a veľakreslí.
Sestry chodia behať za koľajnice a náš pes nevie, čoso sebou.
Mačka otehotnela.
O dva dni je všetko iné, úplné rovnaké. Prací prášokje ten istý a stále niekto zabudne vo vrecku nohavíc servítku.
Sedím na okne, na okne a bosá.
*
vysekané z 5. - 10.4. 2007
*R. Brautigan
