Keď sme stáli v zápche, v rádiu hrala tichá hudba, asi Abba. Chcela som si vytiahnuť niečo na čítanie, často tak mám niečo pripravené v taške a potom sa neviem sústrediť, prečítam niekoľko strán a nič si nepamätám, neviem, o čo išlo. Myslela som na Mgr. MM, PhD., čo by na to povedal, rada by som vedela, či sa to stáva aj jemu, čo mu vtedy napadne. Bola som mu vďačná, keď mi odporučil prečítať si článok G. Deleuza Dvojica oplýva rečami, ktorý, ako napísal, by mohol byť manifestom 21. storočia. V tom článku sa hovorí aj o tichu, že by sme mali ísť niekam do ticha, byť tam sami so sebou a potom by sme azda už mali čo povedať, naše slová by neboli duté a prázdne.
Spomenula som si na film Julie Delpy o Paríži. Že ona tam, ona a jej frajer sú presne takou dvojicou, ktorá oplýva (hlúpymi) rečami. Že by nemali toľko rozprávať, toľko hladkať sami seba v sebe, že by sa mali začať kultivovať, pracovať na sebe.
Je to (len) film. Dosť hlúpy, ale poučný.
Po daždi sme kráčali lesnou cestou, priestor by mohol byť botanickou záhradou, rezerváciou, čakala som na diviaky, na jeleňa, z kvetov na kríkoch kvapkala voda. Neviem, či som v tom tichu bola ticho aj ja, či už nie som náhodou príliš povrchná a natoľko bezproblémová, že už neviem, čo je skutočné ticho, aké su jeho tromfy, čo všetko mi môže dať. Psy štekali a naháňali sa, ten malý toho veľkého, jedla som jahody a sem-tam som sa dotkla kmeňov stromov, možno som si hovorila, že je to hlboké, to mlčanie a v tom tichu nič, ale nebolo to tak, teraz som si už istá, že nie.
V Žiline náhle mi pripomínajúcej Katowice som vystúpila, s ostatnými sme sa pobozkali na líca a popriali si všetko najlepšie, tak sa to robí správne a je to dobré, keď je to úprimné, na parkovisku pred žilinským Tescom to také bolo, ja, my a oni, ešte aj tí, na ktorých sme mysleli a oni tam práve neboli. Ja som odišla a oni tiež, na Moravu, aby sa V. mohla venovať svojej letnej práci v zlínskej knižnici, aby tam mohla sedieť vo fialovej sukni a v sandáloch, aby si tam mohla čítať, aby hovorila s cudzincami, večer hrala na gitare a odháňala muchy sadajúce si na jej žlté tričko.
Tu by mohlo byť napísané niečo o ulici, po ktorej som v Žiline kráčala, o počasí, áno, počasie bez slnka sa presne hodilo k ulici s nízkymi bytovkami, k pozorovaniu nálepiek na schránkach, k všimnutiu si staršej bielovlasej ženy fajčiacej na balkóne v svetlomodrom župane s ružičkami. Tu by mohli byť zaznamenané pohyby a pocity, zaznamenané všetko to, čo sme povedali, predstavenia, ktoré sme videli, knihy, ktoré sme prelistovali v kníhkupectve. Ale zrazu neviem, čo k tomu dodať, akú silu tomu dať, neviem, či to bolo vôbec silné, či som práve teraz schopná vážiť si niečo také, hoci to hovorím, hovorím, že sa z toho teším, že sa učím tešiť z každodennosti, čerpať z nej silu. Možno je to póza, takto som sa naštylizovala, aby čo, aby neviem. Možno je to únik a východisko, možno to vôbec nie je pravda. Budem o tom premýšľať, sľubujem to sama sebe, záväzok č.1 na toto leto.
S A. sedíme a pijeme víno, rozprávame sa. Sú to dobré rozhovory, dávajú mi veľa. A. mi stále veľa dáva, stačí, keď ju vidím, keď sa prechádzame obchodom Troll a vyberáme si tričká a šaty. Vtedy viem, že to ako by som chcela žiť, že tie túžby sú veľmi dobré, že sú užitočné, len treba vytrvať, len musím byť kritická a čistá.
Tak M., určite si nezabudni prečítať tento článok so silným morálnym posolstvom, určite sa zamysli, určite nezabudni. Nazvala som ho Selfportrait, akože je o mne, akože sčasti.
Príloha: O tichu v lese
