Začína sa v Železnej rude. Prekročíte hranicu a cítite to. Na šikmookej tržnici predávajú ľudia s pohľadmi akoby zabodnutými v ryžových poliach a tichých vodných plochách. Tovar im smrdí typickosťou a a vo vetre smerujúcom do Nemecka sa trepotajú uteráky gýčovito pokreslené. Ideme nakúpiť. Cesta vedie okolo terasy. Sedia na nej tri fajčiace Rusky. Na miestach pre tetovanie typické im v posledných paprskoch denného svetla svietia obrázky. Spod tričiek solárne brušká. Mykajú hlavami a možno uvažujú, či ten a tí nebudú ich možní večerní zákazníci. V svetložltých vlasoch sa nič neleskne. Už ani slnko lesk ako z Pantene na vlasoch nezachráni. Asi použili veľa syntetík. Za nimi sedia traja Nemci. Motorkári. Stoličky majú natočené tak, aby dobre videli. Majú čo(?).
Malé vietnamské obchody zívajú večer prázdnotou. Mladá žena stojí vo dverách a hľadí kamsi do blba. Pri žiadnom okoloidúcom neprecitne.
Smejú sa na nás domy so srdiečkami. A pseudokubánka so zmyselnou cigarou. Bordely. Jeden na druhom.
Sedím na posteli pod oknom a čítam časopis určený mamičkám. S detičkami. Prispievateľky majú väčšinou jednú trojročnú Natálku alebo trojročného Dávidka a celú fúru matersko-výchovných skúseností. Človek ma pocit, že tieto pokrokové manželky a partnerky vychovali generácie. Vyzerajú perfektne a navzájom si radia, ktorá diéta je lepšia a nakoniec sa zhodnú, že žiadna.
(To je začiatok septembra. Tohtoročného)
„Nevidela si v Hirošime nič.“
„Videla som nemocnicu, som si tým istá. Nemocnica v Hirošime predsa existuje…“
„Nevidela si nemocnicu v Hirošime, nevidela si nič.“
„Ženy riskujú - rodia deformované deti, príšery, ale nevzdávajú sa. Muži sa stávajú sterilnými, ale nevzdávajú sa. Ľudia majú hrôzu z dažďa, dážď, ktorý padá na Tichý oceán. Tichý oceán sa stáva vražedným – umierajú ryby. Ľudia majú strach z jedla…Jedlo je v celom meste spálené…Počúvaj:Ja viem, že sa to opäť stane…200 tisíc mŕtvych, 80 tisíc zranených behom deviatich sekúnd. Na povrchu zeme teplota stúpne na 10 tisíc stupňov: 10 tisíc sĺnk, povedia ľudia. Asfalt bude horieť. Všetko zachváti chaos. A celé mesto sa zdvihne do výšky a potom spadne naspäť na povrch zeme ako popol…“*
Týmto (skutočne) začínam september tohtoročný. V rozmýšľaní o malom chlapcovi. Tom augustovom.
*film Hirošima, moja láska (Koktejl, júl – august 2005)
