Povedala som, že som vyčerpaná, zanechávam len stopy a niekoľko indícií, ako skautsko-indiánske značky v lese, zostávajú v pamäti nejasné, takmer nedefinovateľné, ale sú tam a to je dôležité. V hlave už nemám úľ, je tam čisto, z hlavy kvapká voda, vlasy sú umyté a voňajú citrusovým ovocím. Aj telo je čisté, v slabom večernom svetle takmer dokonalé. Kúpeľňa vonia, sviečky som sfúkla, na posteli je položený biely iPod kábel, nové pančuchy a nový film v papierovom obale.
Brat povie, že keď chcem takto chodiť, mala by som stiahnuť žalúzie, nech o mne svet nevie, o tom, čo je pod tým, čo ma vystihuje, čo ukazujem túto jeseň. Je to príliš veľký risk, nebezpečenstvo.
Sama sebe zdôrazňujem, že to je na túto noc, tie pančuchy, aj film, severský jazyk veľmi zapadá do mojej slovanskej duše, pančuchy pristanú noci, aj topánkam, aj nohám, ktoré už nie sú veľmi hnedé, pomaly blednú, o dva mesiace budú už len snedé a on ma chytí za koleno a bude to silný dotyk, budem mať chuť povedať mu, nech mi ho drží pevne, pre mňa za mňa, nech mi aj vytrhne jabĺčko. Plod. Môj plod pre neho, len nech sa zahryzne, nech mi vytrhne obidva jabĺčka a dá si ich vypchať. Nech sa páči.
Vtedy tu budeme všetci, bude padať sneh, budeme jesť orechy a piť víno, bude to dôstojné, nachvíľu použijem šperky, zahrám sa na aristokratku v dome s vysokými stropmi, vymyslíme si rozprávku, zámok, zhasneme lampy a von bude sneh, veľa bielej v tme, veľa vrstiev. Natočím krátky film, ľahnem si do snehu, na objektív sa prilepia vločky, roztopia sa, pomalý film, takmer nudný film o bielom snehu v tme.
Pozrieme si film Prag. Budem pripravená prijať neslušný návrh, ohraničiť ho, ponúknuť zvodcu horúcom čajom a kúskami mojich nôh.
Do ázijskej správy som napísala, že to bol deň lepkavý ako med, bol dlhý a svetlý, šli sme spolu s balíčkami vreckoviek vo vreckách po meste, šli sme blízko seba, keď na saxofóne hral muž a žena v legínach a v dlhom svetri si cyklaménovým rúžom maľovala pery. Sadli sme si, aby sme to videli a počuli, sedeli sme na dekách a vietor odfúkol nápojový lístok, gerbery vo váze sa zapotácali, každý z nás sa pozeral inam, čítal čosi iné, hovoril o inom. Takto sme vytvorili celok, nechali sme sa inšpirovať a potom sme stíchli.
Nazbierala som listy a gaštany, dotkla som sa tmavých plodov, pozerala som sa do slnka nad hrebeňom hôr a bolo mi dobre. Nechcelo sa mi o ničom hovoriť, len tam tak sedieť, pozerať sa na neho a nenaťahovať k nemu ruky. Nechať ich tak, nechať to všetko na potom, odložiť to, čo treba na neskôr.
