Neviem, či je teraz na svete niečo krajšie, niečo svetlejšie, než hrdzavejúce vagóny blízko stanice Margecany, ich matná oranžová farba mi pripomína pocit vlastenca, isteže, nie nacionalistu. Míňame mĺkve včelie úle opustené letom a navyknuté na jeseň, míňame cesty mokvajúce blatom, melancholické brezy, polia vyorané traktorom, dediny, dediny a oblaky. Ako keby bolo vnútro potreté zakalenou žlčou, ako keď natieraš medovníky vajcom, ako keby bolo všetko za týmto oknom vystužené medom, predovšetkým včelím medom. A ja namáčam prsty, chutnám med, sliny a med, splývam, po lúke beží králik; si tu? Teraz aj potme? Tvoje žeravé požiarne chute, chute svetlometov, ach, v tele súcitná hnačka, tá rozumie, je absolútne stotožnená s rinčiacim srdcom, ktorýkoľvek náraz by mohol povedať dosť, dosť, to stačí, doriti, nech tvoje teplo radšej povie dosť narušenej ceste, nech napravý rozruch, tú bolesť, hej, bolesť, nech si tu ty, ty mi lej šampón na mokré vlasy, penu mimo očí, ty si tá šírka, ty si hĺbka, vyškrab zo mňa dramatický ekzém; spustnutá kazajka, nech ju vyrabujú mravce.
Teším sa týmto neperverzným radovánkam v tanci, v tanci uprostred rajčiny - náš predobraz slova paradise, tvoja útlosť nech je zvukotesnou, zvukotesná presne tak ako moje telo, nech sa tvoje zvlhnutie prejaví očami, nech sa tvoje pozeranie sa pýši tetovaním mňa v duši, som vyrytá v tebe, trváca minca, sme zliatina, ja tomu verím, posolené vrchy, scukornatené Tatry, ja tomu verím, ja to žijem, inak nemôžem.
Riadim sa lokomotívou, úzkou chodbičkou prechádza stará pani, v jej svetri vo farbe ringlóty sa zrkadlí vek, jej skúsenosti, odráža sa v ňom svet za oknom; keby tak vyletel roj farebných včiel a keby znásilnil moju tvár priesvitnými krídelkami, sykavky krídel, keby sa im do toho chcelo, keby sa im chcelo vyletieť a šmyknúť sa na červených nalakovaných nechtoch cigánčaťa z hentamtej osady, som im ľahostajná, ale teraz už aj tak dlabem na ich vyhriate včelie domovy.
Stovky metrov za koľajnicami je možno nemocnica, ležiaci pacient, magnetická rezonancia, nebojte sa, nebojte, veď moje ruky sú lekná, ste plachý ako laň, láskavé ticho, pokojná neha na pokračovanie, uložila by som vás, prikryla by som vás, nakŕmila by som vás, trpezlivo by som vám pomedzi zuby strkala lyžičku a snažila by som sa vám naliať do dutiny ústnej, do cavum oris nepatrný objem tekutiny, tak, áno tak, ako som to robila toľkokrát. Nemocničné ticho, lekárske tajomstvá.
Poveternostné podmienky sú žičlivé, vidno Kriváň, Tichá dolina sa červená, z Bystrej možno sťahujú drevo a v Kamenistej sa možno čistia chodníky. Ale asi skôr nie. Je čas, aby som sa zocelila, obliekla si kabát a zapla zips na taške. Katka mi núka sušené banány a vraví, že sa pôjde prejsť.
Všetky nasledujúce okamihy sú krásne. Som lámavá, ale bojuješ o mňa. Ver mi, to mi pomáha.
