Zazvonila si na zvonkohre a tak povedala slnku – už prišiel čas, som rada, že si sa opäť zastavilo- .
Aprílové rána bývajú studené – hlavne na severe hlboko ( takmer) v horách, tam kde sympatické ulice majú po zime na cestách ešte diery a domy postavené okolo roku 1929 nestíhajú sa prispôsobiť dobe a naďalej prejavujú oddanosť hrubým múrom, kachlovým peciam a netesneným oknám. Aj tvoje telo bolo studené. Sediac na záchodovej mise si hnisavými očami pozerala priamo do vnútra 8 kilového pracieho prášku a skúšala si odhadnúť, kto doň hodil hnedý sklenený pohárik. Mierne si sa pousmiala, lebo si mala rada všetkých možných „hodcov“ pohárika, aj dni, keď si sa mohla dívať už o pol šiestej ráno na osem kíl pracieho prášku, pretože vtedy boli naisto všetky postele obsadené a nemusela si sa báť, že na záchodovej mise stráviš 22 minút bez najmenej piatich žiadateľov o tvoje vzácne miesto.
Možno si mala rýchlo odísť. Nevoňalo to tam. A ty si tam ďalej posedúvala a mrvila sa. Už ťa aj premohla kŕčovitá bolesť v oblasti konečníka. Vložila si svoju strapatú hlavu do dlaní a čakala si na uvoľnenie. Okoloidúci otec bolesť nazval „príliš tvrdým bobkom“, no tebe sa bobkovská teória nezdala. Kým si somaticky trpela, napadlo ťa, aké mimoriadne (pre teba) by bolo vedieť prať na automatickej práčke. Maličká si už vedela, kam sa sype prací prášok a nalieva aviváž. Ty si však dychtila po väčšom poznaní. Čo prať na 60 - tich stupňoch, čo na 90 – tich?? Ako to mám a kedy? Pranie ťa ozajstne vyviedlo z miery. Mala si radosť a pohladkala si si ľadové brucho, akoby si bola mamičkou čakajúcou svoje prvé dieťatko. Oči ti stále hnisali, sedela si rovnako, no tvoj poloúsmev mi naznačoval radostné udalosti v tvojom vnútri . Podobná milému cigánčiatku si na sebe poutierala všetko, čo bolo treba a spláchla si.
Nenachystané raňajky ešte nikto nejedol. Žoviálny dom spal a ty si stále rozmýšľala o praní. Chcela si vyberať bielizeň z práčky, vyvesiť ju a medzitým sa jedným očkom nežne pokochať svojím spiacim dieťatkom. Potom si si premyslela, ako by si sa šuchla pod voňavé periny ku spiacemu – veľkému, hriala sa a maznala sa podobne mačaťu.
A teraz ťa už pranie trošku prešlo. Všade vonia chlieb vo vajci a prítomnosť tvojich sladkých rodičov.
Mama krája pór a teba možno vyzýva vysypať olivy do misky. Bosonohý otec sleduje večerné spravodajstvo a najskôr myslí na niečo iné.
Viem, že aj zajtra zazvoníš na zvonkohre a privítaš slnko. A už nebudeš myslieť na pranie, ale budeš chcieť „veľkému“ vedieť pekne zašiť montérky.
To tak bude, lebo ťa poznám.
