Zaspím, keď si toto napíšem. Zjem cestoviny s omáčkou, misku neumyjem, položím ju do drezu. Stojím pri kuchynskej linke a pozerám sa na otvorený balkón, na mačku, na zavesené námornícke tričko, na štipce v krabičke, na odraz svojej tváre v skle. Povie, že tento hostel sa mu páči. Veľký starý byt v centre Sofie, je tu malá Džidži, jeden Kórejec a stará žena v šatách, ktorá má so sebou vždy škatuľku cigariet a kôpku knižiek, kladie Džidži otázky, Džidži má dva roky, nemá mamu. V tejto kuchyni čakám, kým sa nezotmie, príde ku mne a len tak tam stojíme, pozeráme sa na mačku a na chrobáky, ktoré vyliezajú zo škár v stole, Džidži pobehuje po byte bosá, ventilátor je v zástrčke, Kórejec prichádza neskoro, prichádza v košeli s nejakým ázijským vzorom, osprchuje sa a ide spať.
Spíme tam, v tej izbe s modrými závesmi, my traja, Kórejec, Bulharka a tá mačka, čo skáče po posteli, túli sa ku mne, otravuje ma, najradšej by som do nej hodila skalu, nech zmizne, nech, nech, Kórejec začne kašľať, ten, čo má ma rád, chrápe, Bulharka vydáva nejaké apokalyptické zvuky. Ráno o nich rozprávam, keď je Bulharka preč a Džidži naháňa mačku so surovým párkom v ruke, odomkneme dvere a Sofia v nedeľu ráno, lekárne, električky, stromy, naše postavy, na ktoré sa pozeráme vo výkladoch, biely katolícky kostol, socha na námestí, tmavé pečivo.
Tak si poviem, že by niekto mohol pustiť tú pesničku, tam kde je, že Narodila som sa v Dubline, kde dievčatá len čakajú, aby si ulovili chlapa alebo by mohli z klietok vypustiť exotické vtáky, papagáje a andulky a ja by som si urobila obrázok, jednu malú fotku, ktorú by som nalepila na stenu v kuchyni, áno, nech to všetci vidia. Namiesto vtákov si urobím obrázok cukríkov na betóne, vidíme jednu svadbu, kúpeľnú mešitu, synagógu, galériu, v ktorej bzučia neónky, je tu aj africké a japonské umenie, sú tu busty a nijaké inštalácie, je tu teplo, pod nohami vŕzga drevená podlaha.
Rozprávame sa o mape Rily, o kilometroch, prevýšeniach, o ikonách a prsteňoch z bronzu. Pijeme vodu a jeme buchty, buchty odtiaľ, kde predávali aj ryby, žraločie mäso, losos, ryby z čierneho mora. Ja som myslela na ochladenie, na Concord, na počasie v kanadskej provincie Yukon. Tam sa možno presťahujeme. Nachvíľu, vykopem si tam svoje vlastné zlato, svoj diamat, ulovím si svoje vlastné ryby, polejem ich šťavou z citrónov.
Sofia ako križovatka stredovekých ciest. Sofia, kde som si kúpila pohľadnicu a tmavomodré tričko, pitie čaju, nápady, že veď tu vlastne nie je až tak otrasne. Na tretí krát už hľadám súvislosti, paneláky okolo hlavných ciest sa mi už nezdajú odpudzujúce. V električke žena pobozká muža, muž ju chutí za ľavé koleno a stisne ho. Autá trúbia, tam na tých cestách, kde sú domy ošarpané a plné duše. Električka prechádza cez veľký park, je to skoro les a zastane pri malom námestí, vtedy už máme zbalené batohy a odchádzame do hôr.
Oveľa neskôr som mu povedala, že Sofia mi pripomína Bratislavu. A že našu pyšnú Bratislavu by to mohlo uraziť.
21/O6/O8
