Američania si mysleli, že M. je z Balkánu a že ja som jeho stredoeurópska radosť, že hovoríme nejakým neznámym slovanským jazykom a že sa vlastne milujeme. Ponúkla som im cigarety, chlieb a svoj počítač, potešili ma svojím smiechom, voľnými tričkami, vlhkými trekingovými topánkami a akousi sviežosťou v očiach, čistotou. Vtedy som si povedala, vtedy pijúc to pivo s limetkou, že predsa chcem raz ísť z východu na západ, ísť naprieč Amerikou, ísť a zastavovať sa, veľa sa pozerať, zapisovať si, fotiť, mlčať a premýšľať.
Myslela som na štáty Michigan, Louisiana, Montana, Oregon, Wyoming, Maine, myslela som aj na iné, na pelikány, floridské aligátory, na farbu peria vtákov v Minnesote, na ryby ulovené v Portlande, na Seattle a čierne tričko s obrázkom Kurta Cobaina.
O niekoľko dní Američania odišli, zostalo po nich prázdne miesto, dve postele s pokrčenými vankúšmi. V tom čase som čítala esej Amerika Cz. Milosza.
Začalo pršať, blýskalo sa, keď som sa snažila zapamätať si niečo o bieloruskej literatúre, potom o bulharskej, otáčala som stránky v zošitoch a cez okno som videla ženu s plným náručím fialového orgovánu, pršalo, jarný dážď, jarná búrka, v kuchyni modrobiely obrus, koláč so šľahačkou, káva v šálkach, cinkanie lyžičiek, porcelán.
Niekomu som napísala, že to boli začiatky moderny, moderny vo mne, v ten deň som si doniesla zelené hodvábne šaty (mne)pripomínajúce Virginiu Woolfovú, Anglicko z jedného príbehu zo začiatku 20. storočia. Skúšala som si ich ráno, stála som na drevenej podlahe, dieťa Ela vydávalo príjemné upokojujúce zvuky. R. bude mať dieťa, zatiaľ má okolo sedem centimetrov a stále rastie. Občas na ňu myslím, budem myslieť aj vtedy, keď si konečne pozriem obrazy Doroty Sadovskej v galérii.
Ktovie, čo urobí také dieťa so mnou, s mojími kosťami, myslením a prežívaním.
Zelené šaty som zavesila do skrine, prešla som po nich dlaňou, odložila ich na iné okamihy a sadla som si na posteľ odhodlaná prečítať si Woolfovej esej o George Eliotovej.
Tak som čítala, aj v kaderníctve čakajúc na ostrihanie, čítala som si a v tých esejách som cítila svetlo ako vo filme Pýcha a predsudok. Nemám rada špúlenie pier K. Knightley, nemám rada jej tvár, len jej hlas, postavu, plochý hrudník a ten dom s kačkami vo filme, rybník, nad ktorým poletuje hmyz.
Tak ako včera tu, tu neďaleko, večery a západy slnka, vlny vody, muchy, biele čajky, sneh miznúci z hôr. To mám rada, presne to.


Nebolo treba hovoriť nič. Alebo stačilo len málo. Čím je toho viac, tým sa snažím ešte viac vychutnať každý deň, urobiť si malú oslavu, natočiť pre seba o dňoch filmy. Počas uplynulých dní stačili vône búrky, obrázok zeleného bazéna v časopise, takmer zabudnutá spomienka na Berlín, niekoho veta, že v meste otvorili novú cukráreň, tam si pôjdeš sadnúť milý M., pôjdeš tam pod farebný slnečník a objednáš si tmavožltý džús, vypiješ ho slamkou, vypiješ ho na konci júna alebo v júli a budeš sa pozerať na bolestivo opálený, na červený horúci chrbát Poľky Agáty sediacej na stoličke pred tebou, pod šatami Agáty zbadáš plavky so šnúrkou, na okamih budeš chcieť vedieť o jej poľskom tele viac.
Poľky sú pekné. Vždy mali atmosféru. Poľky v Kazimierzi, Poľky v Londýne s lístkami na predstavenie Giséle v taške.
Po takom posedení v cukrárni sa vrátime neviem kam, neviem, čo bude naším domovom, sadneme si a prečítame si niečo letné, napríklad
„Pachniała dymem i cynamonem, dymem i przypalonym cynamonem, owocami morza i ziemi - /Tak probowałem opisać moją małą Koreankę, którą poznałem w Sensenruth podczas koncertu ku pamięci Joe Dassin..."
Jerzy Franczak
Po takom čítaní budeme ticho alebo hluční, budeme stáť v záhrade a oberať hrach, lúskať ho, zelené bodky, zelené guľôčky kotúľajúce sa po stole.
Neviem, čo bude, neistota je naliehavá a vzrušujúca, niekto vysáva, suseda v plstenom klobúku kráča po chodníku s pórom v taške.
Také to je, stále niečo, koniec zatiaľ nie je možný, chválime maličkosti, podobáme sa na "dieťa, čo pred sebou v čudnom a rozmarnom neporiadku rozkladá fragmenty, ako keby to boli mušle nazbierané na pláži, a jednu po druhej prikladá k uchu, porovnáva ich zvuk a neúnavne počúva zázrak ich nekonečného šumu".
F. Susini-Anastopoulosová