Kráčame dole. Z Rysov. Hmla sa potrhala a vidíme modrosť nad nami. Ostáva v nás už len kúsok bázne. Strieda ju čiperná veselosť. Pobavenosť. Sadám si na skalu a zbadám podo mnou priepasť. Dnes nemám strach z výšok. Vôbec mi nie je nanič. Sedím a pozerám na vypaseného vtáčika. „Cipcipcip,“ cipká Ondrej a núka mu keksík. Okolo prechádzajú hluční mladí muži. Isto ich počuť až k Žabím plesám. Žaby (ak tam nejaké žijú) sa určite cítia dotknuté. Niekto im kazí (možný) koncert.
„Vieš, aký je rozdiel medzi Japoncom a Vietnamcom?“ "Nie."„Že Japonec všetko kameruje. A to som zažil na vlastnej koži. Proste kamerovali. A furt sa fotili. Japonec s Japoncom pred tými v krojoch. Japonec s druhým Japoncom pred tými v krojoch. Japonec s Japoncom. Japonec s desiatimi Japoncami. A tak. Chápeš, totálny brut.“
Rýchlo zostupujú a frajersky skáču zo skalky na skalku. Mokré skaly od rána vyschli. Do oka mi padne dáždnik. Chcela by som si ho vziať, rozbehnúť sa a pristáť na skale v strede najväčšieho zo Žabích plies.
V mysli klesám rýchlo, no nohami ani nie. Pichá ma v kolene. Pozostatok zlomených kostičiek pod a nad kolenom. Tak dávno. Na sánkach. V januári 199….7.
Na Popradskom plese sa sušia na plote tričká a ponožky mužov a žien študujúcich mapu. Najviacmodrozelené pleso sa vlní a prináša na malú studenú pláž slinky z úst vyšťastených Poliek, ktoré sa s piskotom vyhýbajú čľupnutiu do týchto zatiaľlcelkom pokojných vôd. Ich kamaráti ich strkajú. Šteklia. A potom sa cmuknú. Cmuk na jednu stranu. Cmuk na druhú stranu. Len tak – z miesta, kde stoja.
Vezieme sa po Ceste slobody. Kde len pozriem, všade nejaký kopec a vôňa nadzemných častí zemiakov. Dnes boli na poliach celé davy. Teraz sa unavení a spotení dívajú na ohne. Niekto má traktor, niekto len motyku.
Diaľnica nie je dnes rýchla. Lebo sa na nej pracuje. Milujem slnko, ktoré sa všemožne snaží nebyť nostalgické a chce sa skotúľať za Choč. Lenže stáva sa dojímavým. Pripomína mi jednoduchých dedinských ľudí a ich zdravosť v uvažovaní.
Pred dverami sedí Konstantin - Mačka. „Aj si nám navaril?“
Po sprchovaní pri takmeroslepnutí zapadajúcim slnkom som čerstvá ako mlieko právepodojenej kravy. Umývam v kúpeľni dlážku a je mi fajn. Chcela by som sa zaboriť do dnesprezlečených perín a vankúšov a cítiť sa ako malá, keď ma mama vykúpanú uložila. Nemám také periny, ale je mi milo, pri spomienke na listovanie v detskej knižke … „Nesmej sa mi, veď ja som ešte len mládka“, fikla pipka a utrela si slzičku.
