Dostala som orchideu, 22. decembra, po bozkoch nasledovali mamine slová budeš sa o ňu starať a budeš jej verná, dostala som hodinky a tašku na ťažké a hrubé knihy, na kamene a mušle, ktoré budem v lete hľadať pri mori. Horúce slnko, svrčky, fialové kvety, vyprahnutá tvrdá zem. Večer zaspím v stane v svetlomodrom tričku s nápisom The earth has music for those who listen a z uší sa mi bude sypať piesok a ráno si na brehu mora umyjem a učešem vlasy, na obed si upečieme na ohni rybu a vyžmýkame na ňu citrón. A bozky s M., Bože, tie bozky.




Od Olgy Nemirovsky z Haify mi prišiel objektív na analógový fotoaparát, každý večer od 22. decembra si vychutnávam spontánny prúd asociácií, ktoré vyvoláva meno Olga Nemirovsky a mesto Haifa a poézia Jehudu Amichaia a mesto Betlehem, v ktorom sa narodil Ježiš Nazaretský.
Keď sme sa raz zobudili pri jazere a rozopli na stane zips, od krásy sme skoro prestali dýchať. Vychádzalo slnko, po hladine jazera plávali dve kačky a zanechávali za sebou tenký pásik, chodník, striebornú stužku. Poskákali sme do vody a tešili sa z tichého rána a z vĺn, z pieskového dna a z vlhkej vône okolitého lesa, z jazera v Poľsku, ktoré je neďaleko Litvy a Bieloruska, ktoré je ďaleko od Malopoľska, ktoré je ešte ďalej od všetkého poľského, čo by nás mohlo znervózňovať.
Pri jazere na lúke sa pásli svetlohnedé kone, vo dvore pod agátom kopali do lopty deti, v kroví stáli ženy a oberali maliny.
Mám rada poľské vtáky, rastliny a filmy. A národný park okolo riečky Biebrza, kde je málo ohurujúceho a to je pekné. Dediny zrovnané so zemou, gazdovstvá, polia kukurice, poľné cesty, stopy diviakov v blate a kde-tu kaplnka. Mám rada poľskú hudbu a poľských spisovateľov. A ešte kajaky a loďky rôznych farieb a veľkostí. Človek si ľahne do loďky a môže sa na vlnách hojdať celý deň, môže ďalekohľadom pozorovať rogalo alebo bociana, môže uviaznuť v tŕstí a predstavovať si, aké to je v zime, keď niektoré z poľských jazier zamrznú a na ľade sa korčuľujú deti. Samozrejme, nie je to Neva, ale aj tu sa človek môže naučiť dobre korčuľovať.
24.decembra o desiatej večer sme stáli pred vkusným barokovým kostolom v tme a prázdnote a mysliac na všeličo sme si zapálili cigarety Davidoff. Na mieste blízko rodiska S.B. Hroboňa, blízko polostrova, kde som na jar sledovala pohyb krídel kormoránov a ryby vo vode, som si spomenula na Lea Gurského. Keď som prechádzal cez ulicu, hovoril, čelne som sa zrazil so samotou.*
Cigaretu som zhasla opätkom čižmy, sadla som si do auta a ešte dlho, kým pršalo a vŕzgali stierače, som myslela na lásku a na Lea Gurského, v ktorého nekrológu bude napísané: Po Leovi Gurskom zostal byt plný hovien. *
*Nicole Kraussová: Dejiny lásky