Preto som chcela niečo tiché a alternatívne, tóny podobné snehu, ale nebolo žiadnej hudby, biely prehrávač som vypla a počúvala som zvuk ticha, čoraz viac milujem zvuk ticha, zvuk toho, čo ma obklopuje, keď sedím v kuchyni za stolom a z misky jem tmavohnedý puding s čučoriedkami, sú to zvuky vody, tikanie hodín, brechanie psov, toky vlastných myšlienok, ich vetvenie, ako koruny stromov, myšlienky čoraz viac odbiehajúce, sú to malé potoky, ktoré sa čoraz viac vzďaľujú od hlavného toku a idú svojou vlastnou cestou, pôda, skaly a rieka neustále tečie a tečie.
Šli sme tak s chlebom a s novinami, šmýkalo sa a v obchodoch s knihami bolo teplo, prekúrené priestory, knižnica s oknom otočeným k holubom, nové knihy, nové plagáty, vravela som M., že som si konečne prečítala H. Murakamiho, cyklaménovú knižku s neónovými svetlami na obálke a bola ohromná, plná tempa, čítala som ju v inom meste sediac na inej posteli, na ružovej bavlnenej plachte, stmievalo sa, uvarila som si čaj do čierneho hrnčeka a pila ho mysliac na hodinové hotely, na Tokio v noci
a po prečítaní knihy som vstala z tej postele a s bolesťami v bruchu som šla do kina s modrými sedačkami, drahé moderné a neosobné kino, kde môžete platiť aj kartou, je to tam plné, je to kino bez atmosféry, ľudia so svojou kolou a popcornom, ktorý ruší, padá pod sedačky a ja sedím a pozerám sa na zmeny Brada Pitta, na Cate Blanchett, keď tancuje a nečakám nič veľké, len že sa mi ten film bude páčiť, len to.
Kúpime aj olivy a časopis plný obrázkov vojen a starých hradov, držíme sa a nešmýka sa, skúšam sneh, je mi nad kolená, v dome nie je kúsok miesta, je plný vecí, kôp oblečenia, lyžiarok a čiernych rukavíc so žltými šnúrkami, sušia sa nohavice a vlna, večer má M. hádže do závejov, je to mäkkosť, otvárame dvere v tomto tichom nočnom meste, v krbe drevo a barman s pohárom v ruke si nás premeria, sedíme blízko akvária s niekoľkocentimetrovými krokodílmi, sedíme tam a v medzi prstami držíme zakázané cigarety, hovoríme o hlavnom meste a neónoch, o mestách, ktorých počet obyvateľov je viac než milión.
To už sme za hranicami tohto štátu.To už je noc a čítanie, vstávanie, naťahovanie pásov na cudzie lyže, keď ja zostávam doma a počúvam správy o tých, ktorí v snehu miznú, ktorých v snehu hľadajú, M. sa oblečie a zmizne v bielej, v bielej dodávke, potom vyššie na zjazdovke, po ktorej šliape nahor.
Hudba Santaolalu. Hudba, keď sme tu v tichu, ôsmi, deviati, každý má svoje miesto a my dvaja sedíme, skladáme vtáky, origami, ktoré zavesím na moje okno v inom meste, keď tam budem opäť sedieť sama a čítať si.
