Toto nenazvem

Je doobedie. Zadymené nízkou hmlou. Hmla rušená džezovým slnkom. Slnko zastreté jedľovým stromom. Obúvam si gumené čižmy. Červená hadica vie prekvapiť, to preto. Skladám z okien kvety a zvlhčujem ich korienky. Robím to stále a dookola. Celkom ma to baví, lebo sa cítim teloposilňujúca. Vo vnútri podráždená. Dnešným ránom. Tou hlúpou jedľou. Tým tichoprovokujúcim slnkom. Dymom, ktorý je vo mne mierotvorcom. Ale dnes nie. Dnes ma provokuje. K šliapaniu peknoty. A pritom naplno sledujem a dúcham všadeprítomnú jesennosť. Pokrkvané svetlohnedé listy vedené vetrom. Ako kravaty požuvané psom. Zhnité hrušky na poli. Šampanskyšumivá chôdza mačiek po tráve. Členité zafarbenie hôr. Vôňa bylinkových čajov a sledovanie nepovrchných filmov. Sedím na bicykli. Prekonávam koľajnice. Príliš veľké štrkové guličky. Suchozemské vlny, nevýhody hornatého kraja. Prekonávam to sledovaná synchronizovanými pohľadmi  čierno – bielych kráv. Tá najviac naľavo dvíha esovito zvlnený chvostík a cikanica fontánovito prúdi. Tým väčším chrobákom masíruje chrbáty. Tie menšie utopí. Cikanicu prežiaruje lúč a kvapôčky odletujú na ešteneomrznuté kvety. Je to tak neobvyklý obrázok, že musím stáť na kraji kľukatej ces

Anna Strachan Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny