Teniskami kopem do lístia, listujem v knižke, píše sa v nej o hojdacom kresle a o Eme, ako ten muž po krádeži napísal poviedku. Kopem do lístia, na kostolnej veži sedia vtáci, na svetri mám odrazu vtáčí trus, neodolám, že či to smrdí, že či to dokážem ovoňať, ale necítim nič, je to len vlhký trus s bublinkami. Vytiahnuť papierovú vreckovku s kamilkovou vôňou a bude to preč.
Nasleduje jedlo, napríklad aj čaj, myslím, že zelený, taký, ktorý pijem aj inde zo zeleného hrnčeka a potom sa pozerám ako sa v tom hrnčeku rozpúšťa med, pijem ho, keď slnko svieti na stenu a vytvára smiešne tiene, na stene vidím svoje ruky a vlasy a tie teplé svetlá upokojujú, je to tak, med sa topí v čaji a zapadá slnko.
Z okna autobusu vidieť veľa. Kúskujeme život, vidíme jeden okamih zo svadby, ako sa nevesta vezie v koči a niekto jej niečo šepká, tak nakloní hlavu, napraví si náušnicu, vidíme kopy lístia, lístie, čo pláva na riekach, keď prechádzame po mostoch, lístie, na ktorom stojí kohút a pozerá sa na autobus. A potom sa postavím, dvere sa otvoria, rolka novín je už prečítaná, aj články
Nobelovku za mier získal lietajúci Fín
Finančná kríza korunou nehádže,
prejdem sa okolo stojana s pohľadnicami, lesk sáčkov so zemiakovými lupienkami, poháre s lízankami Chupa-Chups, rozprávame sa a žmúrime kvôli slnku, vidím na Giewont, na jeho vrchol, stojím na riekou, rieka je podo mnou a okolie je žlté a veľmi pohyblivé, nič tu nemá svoje stále miesto. Ešte si k žltej vytváram predstavu sliepok, ako bežia dole tým strmým brehom a potom tam hrebú a zobú, večer ich zatvoria do kurína, nech sliepky spia a nech sú ráno teplé vajcia. Táto rieka je ako tá okolo ktorej som kráčala v pondelok, zastavila ma stará žena s paličkou a peknými zubami, hovorila mi, že si ma už všimla, že predtým, že som pekne oblečená a tak sme kráčali spolu a rozprávali sa o Kube, hovorila mi ako deťom v Havane kupovala pomaranče, zovrela mi ruku a šepkala, že nie, aby si si nemyslela, nikdy som nebola straníčka. Ani manžel nebol.
Lízanku si nekúpim, ani pohľadnicu, sadnem si na zelenú lavičku, na lavičke leží gaštan. Predo mnou sedia deti, Ania a ostatné, tie s pomaľovanými tvárami, a Ania je iná, je ako elfka, alebo ako malá Fínka utekajúca bez oblečenia popod brezy, cez polia, utekajúca až k saune.
Večer je taký, že sa nám na zápästiach hojdajú dáždniky, hoci ich nebolo treba. Prichádzajúca tma je ružová, tie miesta okolo mesiaca, muž v kabáte a v klobúku s dcérou na prechádzke, popod koruny stromov, po širokých uliciach, opätkami pučiť gaštany. Večer je taký, že robíme hrianky a vrie voda, pozerám sa na črty cudzej tváre, donesiem kvety, umyjem riad, hovoriť s M. a pozerať sa na tmu, pýtať sa, čo je absolútna krása, že na tomto svete absolútnej krásy niet, povedať M., že neviem, neviem, či knihu Orlando dočítam.
