Zošit kúpený, niekoľko dní odstáty, zošit zabalený na cestu, školský zošit popísaný ceruzkou, vety, opravené vety, odstránené vety, úvodný slogan Kurva, Jób mal pravdu podčiarknutý a prežitý.
Budeš sedieť na verande chaty vysoko v horách, na tvojom mieste sedávali kedysi komunistickí funkcionári a lačne striehli na zver, bohaté poľovačky, ruje, fľaše vodky a slivovice sa lesknú v slnku, niekoľko žien v zelených sukniach po kolená sa hrá karty, na podlahe pod topánkami škrípe rozsypaný cukor, v kachľovej peci praská drevo a dieťa so zle vyvinutou pravou hornou končatinou si číta pri nedostatočnom svetle rozprávku Jelenček.
Na verande žmúrite do slnka, ty a tvoj brat a keď zavŕzgajú dvere, naraz otočíte hlavu a unavení slnkom nevládzete vydať nijaký zvuk, nereagujete, hráte sa s vlasmi, obžúvate ceruzky a striehnete na vlastné myšlienky. Vravíš bratovi, aby ťa odfotil medzi hnedou, mrazom sfarbenou papraďou, medzi machmi a plávkami, sedíš na pni a predstavuješ si nekonečnosť priestoru a kdesi v ňom počuješ tichý hlas svojej hrdinky.
Slečna Pískle nevie tancovať na pokusy hudobného telesa v ružových košeliach, preto nie je uvoľnená, preto chcem zmiznúť vo svojej samote, pokús sa tomu rozumieť a ja sa pousilujem na sračky tancovať, lebo tak to chcú a tak sa to patrí a si tam ty, takže to bude vcelku príjemné, budeš tam ty, takže si môžem predstaviť ples s klezmerovou hudbou a drevenou podlahou, s mojími výraznými červenými perami a tvojim povzbudzovaním, dnes to bolo silné, si krásna, naozaj vieš tancovať. Tanec na plesoch a zábavách bude mojou celoživotnou traumou, je to časť Anny Pískle, z ktorej si sklamaný a to sa ma chtiac-nechtiac dotýka. Pokúšam sa obhajovať, syntetické zvuky živej hudby nemôžu nahradiť živú hudbu, triviálne texty moju dušu neroztancujú, kde je veselosť, prudkosť, stuhy zábav s klarinetom a plačlivým zvukom huslí?
Dieťa z minulosti dočíta Jelenčeka, zavesí sa na svoju mamu s jedľovou vetvičkou vo vlasoch. Tvoj brat ťa odfotí, zo stola na verande pozbierate hrnčeky a mlčky ich umývate v studničke. Povieš čosi o básnikovi Skácelovi, nezapamätáš si, čo presne, čisté hrnčeky potom odložíte a s ďalekohľadom v ruke sa vydáte na most pozorovať medvede naháňajúce sa v kosodrevine. Alebo len tú kosodrevinu, alebo budete striehnuť na momenty, keď oranžové bobule jarabiny padajú do studeného potoka. Alebo budeš na moste len stáť a približovať sa k slečne Pískle, pošepkáš jej do ucha, že ľudia nepotrebujú hĺbku, ľudia potrebujú pátos a sentiment, niečo krásne na zaplakanie.
Kúpiš si školský zošit s jednoduchým obalom, lebo čas zošita jesenného sa čoskoro naplní, začneš vetou "We climb the rocks in snowing rain" a opäť budeš písať o detailoch dňa, o filme v kine s vínovočervenou oponou, o dňoch, ktoré sa musia končiť nádejou a ktoré sa nádejou začínajú, o Cocorosie a ich skladbe Lemonade, o tom i onom. Ale najskôr musí skončiť september, plavovlasá slečna Pískle musí naozaj ožiť a vy sa musíte vrátiť z hôr, aby ste si doma na trávniku pod čerešňou s bratom prečítali:
"To až se v září stmíva,
už bez sametu, drsně, naholo
po poli chodí smuténka
a zpívá..."
Jan Skácel
