Čítaš Lost in the Funhouse a počúvaš bratrancov a oca a po tom kopci, ktorý vidím z kuchynského okna rozkošne cválajú kone, nebo lemuje, strhujúci lem, nebo lemuje mĺkva stíhačka, volám ich, volám mamu a otca a sestry a brata do galérie, obúvam si šedozelené topánky a vietor provokuje moje brmbolce, slnko zapadá, opilec sa potáca, uniká s bicyklom preč, preč a jeho ruky sú modré a hánky fialové, je mi ľúto a potom nie, pozeráme sa naňho a ty sa bicykluješ, vaša hĺbavá krajina, Zamagurie, bicykluješ sa a vytváraš obrázky, ktoré mi potom ukážeš, pôjdeme spolu, piece by piece, ukážeš mi to; komíny, z ktorých sa dymí pôsobia egoisticky, byty svietia a táto ulica je ulicou Krzysztofa Kieślowskeho, je ulicou ženy a jej dieťaťa v kočíku, dieťa spí a jej opätky sú dôkladnou evolúciou, dekoráciou, bachratou a štíhlou vlastnosťou toho, čo ťa dvíha, čo ťa mámivo kolembá a je subtílnou onucou, nežnou onucou, jej opätky, vŕzganie kolies, škoda, škoda, že tu nie si.
Sleduje ma Poliak, nejaký Poliak a vedľa neho stojí Maďar vo svojom značkovom absolútne, prišli na sneh a sneh nemáme, prišli na sneh a čakajú v rade, nemôžete si ho kúpiť, nemôžete; rady ku pokladniam sú dlhé a cudzinci tak akurát na pozerania sa a vnímanie, tíšenie a sledovanie, čítam si časopisy a detské knihy, kľuknem si a potom vstanem, čítam si Astrid Lindgrenová : Veselo je v Bullerbyne, čítam si :
Keď ideme k dedkovi a čítame mu noviny, na kolenách mu vždy sedí Anna a on ju volá moja malá. Vôbec nechápem, ako môže rozoznať Annu od ostatných, keď je takmer slepý. Ale on to vie. Pritom Anna vôbec nie je chlpatá, ako bol Ezau v tom biblickom príbehu. Pre Ezauovho ocka nebolo ťažké rozoznávať svoje deti, keď jedno bolo zarastené a druhé hladké. No dedko musí byť veľmi múdry - veď Anna nie je ani trošku chlpatá. Dedko je dobrý, takže mi v podstate neprekáža, keď Anne hovorí moja malá.
Prechádzam sa okolo stojana s detskými papučami, s detskými ponožkami a okolo skúšobných kabínok so závesmi, vlastne neviem, akú majú farbu, možno sú plné prachu a ktovie, či ich perú, neviem, akú majú farbu, možno sa teraz zaligotali dozelena, zelené ako vianočné gule, ako tvoja mikina s kapucou, ako tvoj nový sveter s prúžkami, ako zelená škatuľka Tento, z ktorej si ťaháme papierové vreckovky.
A jem milk.
Som mlieko a jem ho, jem jeho kožku a ty, ty mi ju stiahni a ochutnaj ma, napi sa z mojej duše, exceluj v nej, pritiahni si ju; ešte ťa úplne nepoznám, ale tuším ťa, držíš sa blízko, chcela by som povedať : si môj, si môj, no neviem či si to môžem dovoliť, či mi to dovolíš, či, či, je to možné, možné, ako sen, bledobelasý, sen, sen dozelena.
Mráz je veľmi iniciatívny, mráz, keď vyjdem vonku a domy hrajú svoju nemohru, svoju pantomímu a výklady svietia a predávajú sa a nemáme sneh, nemáme, len hory majú, majú svoje vytrčené kosti, svoje svaly, latentné nebezpečenstvá, skaly, šťastné skaly.
Odpísala som si z knižky :
Ak by niekto chcel prísť do Bullerbynu, musí najprv zdolať dosť strmých kopcov. Lebo Bullerbyn leží poriadne vysoko. Ak by Bullerbyn ležal ešte trošičku vyššie, hviezdy z oblohy by sa dali zbierať aj hrablami. To tvrdí Lasse.
A teraz zbieram moje hviezdy, hrabľami, hviezdy, hviezdy dozelena.
