Vraciame sa radi. Ja po niekoľkých mesiacoch, oni s batohmi po dvoch týždňoch, máme kôpku pohľadníc, štyristo fotiek, tričká s nápisom Bulharsko, minuli sme všetky peniaze, zatancovala som na pláži, oni varili čaj a všetci sme túžili po nejakom zeleninovom jedle, túžili sme po našich matkách.
Potom konečne pristaneme a hodinu čakáme na batožinu. Ľudia sú pekní, takí pekní, bolí ma chrbát a som hladná, prší, aj v BA a v BA sa potom hnevám, v tej tme a ničote, odvezieme sa na železničnú stanicu, nestihneme posledný vlak, tak vyjdeme na druhé poschodie a urobíme si náš spací domček. Zaspávam a počujem policajtov, počujem ako sa tie individuality zhromaždia okolo nás, spia a chrápu, žena, čo má hlas muža, muž, čo sedí pri tej žene, policajtka vytiahne na iného muža obušok a kričia a ja spím, nič nevnímam, prvýkrát spím na stanici medzi bezdomovcami v našom hlavnom meste. Pred pol šiestou zbalíme spacáky a za úplne posledné peniaze si kúpime lístky na vlak. Slnko je studené, pred pol šiestou sa cítim veľmi slobodná. Rozprávame si naše príbehy, o tom ako sme spali na stanici v Plovdive, ako sme tam prišli o jednej v noci a tá horúčava, otvorené bistro, otvorené okno nad mojou hlavou, tvrdá zem, prichádzajúce vlaky. Ráno mi prišlo zle, hnačka z broskýň, kúpili mi banány, zjedla som tri kocky horkej čokolády, sedeli sme v parku, Plovdiv o pol siedmej, silné okamihy.
IC Kriváň je v LM krátko po deviatej. Vezieme sa domov, pri gauči otvorím kufor, porozhadzované oblečenie, zošity, papiere. Vypijem kávu a jem zo žltej misky vločky, veľmi rýchlo vyrobíme neporiadok, hluk, teraz je nás tu veľa a niektorí nie sú prítomní, sú u nás deti, ktoré šli na výlet do Poľska, vrátia sa a rozbijú si koleno, budú behať po záhrade a robiť bublifukom bubliny. Na schodoch sú ich topánky, ich gumené čižmy, keď sa vrátia, A. si vytrhne zub a dá ho pod vankúš, vraj preto, aby jej nejaké víla priniesla prekvapenie. Večer ich mama osprchuje, D. im prečíta rozprávku, B. im okolo druhej prikryje nohy trčiace z postelí a strčí pod vankúš malej A. namiesto víly prekvapenie.
Zavolá mi a vymyslí opäť nejakú cestu. Keď si nazbierame nové peniaze, zatiaľ s ním budem telefonovať, pozerať filmy, jesť čerešne, počúvať mamu, že som naozaj čierna, že moja pokožka je taká hnedá. Naučím sa na skúšku v auguste, niekomu poviem, že sa raz naučím aj po srbsky a po macedónsky a v Belehrade si kúpim niečo do kuchyne. Jeden hrnček, plastovú lyžičku. V Belehrade som ešte nebola, rada by som niekde napísala, že choďte do Sofie, Sofia je fascinujúca, Sofia má v sebe niečo, čo ešte neviem pomenovať.
Treba ísť, treba to všetko napísať a potom umyť hrnce z nejaké džemu, ktorý už dávno vychladol.
