Hodiny tikajú a my si uvedomujeme nenahraditeľnú využiteľnosť piatich minút medzi smiešne zatočenými číslami 5 a 6. Pôsobí to mierne naliehavo. Zvonkohra v tvare žabky túžobne očakáva rozmrznuté vody, zacinkanie, chvenie, ktoré nenápadne vytancuje záclony a uspokojí potreby žabky. Chce sa v nás tvoriť tma. Pustá, nie mlčanlivá. Kvôli tomu si požičiavame atmosféru okolo macka Pú.
Priveľa vnútorností. Ľad počutých, myslených písmen na kraji jazera. Stuhnutá voda, ktorá sa s načatím konca zimy topí. Byť statočný v nás spája boj medzi hranicami niečoho a ničoho, nabáda nás zahliadnuť snežienky. Krókusy. Fialky. Prvé jarné mláďatá lesných zvierat žijúcich v miernom pásme.
Dýchame orbitovým dychom. Predstavujeme si dvíhanie a klesanie bruška našej mačky. Vymýšľame si texty našich pesničiek, prikladáme tóny a zdobíme svet. Na tmu, ktorá je pustá sa učíme reagovať. Učíme sa, že treba mať tašku s napríklad etno vzorom a v nej svetlo. Zo zapalovača. Zo sviečky. Z prskavky. Lebo svetlo je sila a krehkosť zároveň.
(Myslíme takto: Svet nesie pozvoľnú arómu opuncie
Intímna zóna medzi nami vytvára oslnenosť točitej cesty,
kým vody okolo nás miešajú sa zmätkom.
Dýchame parou exotických čajov,
prehýbame sa v rytmoch,
vytvárame športovú dvojicu v špirále smrti.
Pozvoľna voniame opunciou
Výťažkom plnosti vyslovujem uváženosť :
Keď budem tvorca filmov
nafilmujem nás v korčuliach
počas Billmannovej piruety amatérov
S výdychom pokoja zocelených duší
Potkneme sa, aby sme spadli
Blízko seba
Blízko teba
Aby sme sa dotkli tvojej ruky
Vysmievame sa z moci vetra
skúšame jesť dve porcie malinovej zmrzliny
kelový zvitok plnený mletým mäsom.
Kým rieka stojí na hrane ľadu
pýtame si Ťa
žobreme si Ťa
Opuncia nesúca čerstvé plody rieky na hranici ľadu,
aby si nám povedal, kedy bude kvitnúť voskovník )
S rešpektom zatvárame strany knižky o mackovi Pú. Inšpiratívne. Skúšame si požičať farebnosť strán jeho príbehu a byť pestrými v našich životoch. Mať vždy tašku, v nej sviečku a cez leto otvárať okná naplno, aby sme uspokojili potreby žiab.
A keď si cez leto sadneme na lavičku v tomto meste, budeme myslieť na more, na ryby a ich odchyt. Budeme zaznamenávať, veslovať, odkreslovať tváre ľudí do slov. Do písmen a maľovať súvetia. Drzo si vymýšľať, že neprší, len nevidno slnko a tešiť sa z použiteľnosti čižiem detí predškolského veku stojacich v rade na smotanovú zmrzlinu.
Teraz sa bojuje, ticho, nenápadne a významy pochopíme neskôr. Takto sme posilňovaní, modelujeme si skúsenosti, ktoré nás posúvajú ďalej.
(venované mackovi Pú s popolom na /mojom/ čele)
