Hľadím na chlapca s detskými črtami tváre. Pozorujem jeho oči, ktoré sú zmesou hnevu, revolty a hľadajúcej túžby. Ale nedokážem si byť celkom istá. Všetko sa mu to v očiach kulinársky mieša. Preto ani neviem, akú majú farbu. Telo sa mu trasie chcením vyznať sa v gestách, čo nacvičujú s ostatnými. Kedy príde ich chvíľa?
Zatáčam za dom medzi inými domami. Doliehajú na mňa ich hulákajúce zvuky. Deň je v trištvrte a pol. Fúka vietor, aký sprevádza len dni s vysokou – ďalekou viditeľnosťou. Na poliach za obytnými časťami sa pôvabne a mierne nostalgicky spolu vytešujú lúčne rastliny. Ľudia v meste akoby štrkotajú. Akoby jasnému dňu posluhovali len ako kulisy. A postavy sú živly so všetkým, čo k nim patrí.
V hlave mi mrmloce. Asi v duši. Lebo od jasného dňa si vymáham jasnosť vo mne. V tom, čo som videla a jasnosť v tomto nemám. Vyhýbam sa škatuľkovaniu. Preto mi je nejasno a robí sa mi zamyslene…./Nech Boh žehná dostatočne nemilované deti…./
Väčšina sveta je modrá. Väčšina z nás to vie. Väčšina sveta to tuším (ako pozorujem) nevie, lebo nenašla istotu.
