Zobudila som sa príliš skoro, zasnene som hladala vlastné spodné prádlo, zdvihla som žalúzie a nachvíľu som bola donútená mať krížový výsluch, bola som milo prinútená byť vypočutá nezaľudneným svitaním. Potrebovala som ochutnať delikatessu, nemú smotanovú zmrzlinu v mojom bruchu a fasády domov popri mojom chodení boli pemzou. V kostole sme sa porozprávali (vymonológovali) :
Pichliače ihličnanov
bodajú vietor
sťať tento vietor trasúcim sa
výstrihom rodinnej lásky
sťať ho
jeho výkrikmi
rozširovať sa
Ó, nádhera !
Byť zvetrávaná
zľahka kučeravá
vulgárne mlčať
zastaviť sa
Ty konáš
Ty miluješ
Ty cítiš
Mierne naklonení sme sa počúvali, svetlo vo vitrážach, v meste hráškový výklad - utajený a namaľovaný, kvetináč blízko,
nabitá záhrada elektrinou, farebnými, farebnými lampami,
deň je v pracovnej výstavbe.
CuHauze sa raňajkuje, v pestrých hrnčekoch vonia káva s mliekom, vonia čaj z medovky, nevonia nám pracovitosť , u starej mamy vyzdvihujeme práčku,
aj žmýkačku,
v záhrade budeme prať, slniť pranie, budeme mokrí a zregenerovaní ako kúpeľní hostia. Cestou naspäť kupujeme kvet, môj kvet, o ktorý sa postarám, budem ho kropiť, mať rada, áno, áno moja výstredne plachá gardenia.
S večerom prichádza vyžehlenosť môjho tela, spýtavosť v duši, písanie na linkovaný papier v posteli, syrový večer, jablkový koláč so šľahačkou, filmy, článok o Anais Nin.
Tento večer je neskúsený a sviečkový, obnažený vo vlastnej zraniteľnosti, priemerní vtáci mi prirastajú k srdcu, trhajú mi ho svojou spievajúcou nostalgiou a to bolí, inak ako včera a stále rovnako, neviditeľne a veľmi vo vnútri, tak vkusne pre mňa samotnú, pastelová fikcia neexistuje, vlaky a sviečky a vagóny a hlasy, ten čaj, žiadna neuróza, nijaké mandle, nijaké orechy, len kyslé jablká, ach, drahý, sú najkyslejšie a liečivo sladké, medové plásty, blizny a korálky, prímorské skaly, zapálené hrdlo, štipľavé cukríky
a toto moje nezákonne nerozumné srdce.
A vy dvaja to o mne viete. Jeden ľudsky, ty druhý si Boh.
