Čítam sprievodcov po Bulharsku s mapkami, fotkami a kresbami, priestory, ktoré napĺňajú môj život nostalgiou a plnia mi sny, ticho, vôňa viniča a medu v kláštoroch vysoko v horách, železnica z Banska do Sandanski, tunely, jablká, cigáni s krikľavobielymi zubami, smutnokrásne šokujúce mestá ako Jakoruda alebo zaprášené juhobulharské Simitli, bezprostredná blízkosť Grécka a Macedónska a Solúna a Istanbulu, modré tielko a únavou roztrasené nohy v to leto, toľko horúčavy, toľko marhúľ a vody.
Ráno otvorím okno a rukou sa dotknem mrazu, zaborím doň nechty a oči a vidím strechu a kusy, nádherné kusy modrej februárovej oblohy a potom vypijeme čaj z majoránky, čaj so zázvorom, zjeme syr, chlieb a červené pomaranče a s citrusovými ústami sa na seba usmievame a kašleme a T. je silnejšia, už nemá horúčku a dokáže sa postaviť, milá moja, už nemáš devätnásť, prekonávanie chorôb bude čoraz zložitejšie a o päťdesiat rokov budú prudké bolesti každodennou súčasťou nášho života, už si nebudeme môcť odbehnúť do Florencie po toskánsky pocit a po pierko z holuba, ale zatiaľ, zatiaľ sme ohybné ako prútiky z vŕby, môžme sa vykloniť z okna a nazrieť iným do izieb, môžme sa tešiť na ďalšie výlety, na dlhé kráčanie po prašných slovenských cestách, na motýle, vlčie maky, na plátené batohy a hady na lúkach.
Späť, späť k povinnému písaniu diplomovej práce a k nočnému čítaniu Ingeborg Bachmannovej, slnko opäť zapadá a my spomíname na Berlín a na východné Nemecko vtedy, keď sme ešte nemali ani osemnásť rokov, na rybníky uprostred trávy, na drevené skokanské mostíky a na pastelové plavky, na mŕtve dediny plné domov uprostred leta, na krajinu, ktorá páchla krvou a surovou melanchóliou. Noci v Berlíne, plač, kvetované spacáky, karavan zaparkovaný uprostred záhrady berlínskeho predmestia, brezový les a bicyklovanie, viali nám vlasy a v augustovom vzduchu sme cítili jeseň a naše spomienky už nemajú jasné kontúry, nemôžu mať, bolo to dávno a my sme o tom nevládali písať, pre seba ani pre druhých, bolo to dávno a okrem fotiek z toho neostalo nič, veď fotky sú nanič, keď nie sú slová. To ma naučil Franz Kafka a ja mu za to ďakujem.
O pol jednej ráno si oblečiem sveter a prejdem do kuchyne dopiť fľašu vína. Je tu ticho, víno je trpké, na stole vo váze kytica žltých ruží. Ešte niekoľko hodín a budeme tu variť kávu a peniť mlieko a trieskať skrinkami a čítať a písať a spať a umývať si vlasy s nevyslovenými slovami Ingeborg Bachmannovej na perách:
„Niet nič krajšieho pod slnkom ako byť pod slnkom..."
+ obrázky: Thessaloniki
