Sedieť v byte na vysokom poschodí, pozerať na čaje visiace zo stropu, na kytice vo vázach a papierové tulipány. Piť metaxu, srebať džús, takmer pristupiť psa, ktorému nevidno na oči. Stihnúť zjesť banán, ponúknuť sa husou, vyšťaviť sa jahňacinou, dojesť sa lokšou, zapiť to metaxou s guľkou ľadu, privoňať 2 štople z červených vín.
Počúvať šum. Hôr, ktoré z toho okna nevidno, šum vzduchu, čo sa popod záclonu vopchá dnu a je lahodnosťou. Ako mandľa v zelenej olive. Poškrabať si vlasy, pritúliť si palcom náušnicu, napraviť tričko, vyrovnať svoj úsmev a byť nahnutý, najedený so sklonom zaspať. Zdriemnuť si.
Pohodlne sedieť s ucapkaným pohárom v ruke, mať príjemnú polohu, zužovať a následne zatvárať oči pri pukaní matného hrozna medzi tridsať a dačo zubami. Skvost, keď chutí.
Niesť sa a zaznamenávať. Pamätať si. Hudbu, prúžkované tričko, podlahu bez prachu, košík pre psa, nevyspitateľnú zafarbenosť vypratého prádla. Domácnosť. Prirodzene sa šmýkať na dlážke, smiať sa kostiam v mikroténe, zbadať tmu, sledovať psíčkarov.
Je to tu ozvučené. Tu doma. Vodou tečúcou do umývadla. Voda sa mieša so spenenými slinami, s pastovými slinami, v ktorých mizne červený prúžok.
Hrá televízor, pred ním je ticho, drieme sa, záchod sa splachuje, zapína sa chladnička, na dlážke vidno stopku z jablka.
Neznamená to nič dôležité, zvlášť podstatné, len je to zblížené. Mierne som sa zalomila, nepoškodila, zaujala túto polohu.
Netvrdím opak. Možno, možno dnes píšeme o ničom.
