Povedal pre mačičky a mame sa zdvihol žalúdok.
V tejto záhrade som si mohla spomenúť na sobotu, keď som sedela na gauči, nehrala žiadna hudba, počula som len cudzieho psa a nízko letiaci vrtuľník, mohla som si spomenúť na to ako som si vystrihla z novín článok Andrzeja Stasiuka, písal, že ide na Sibír a potom som asi dve hodiny ťukala do počítača. Niekto pri mojich nohách spal a otrasne chrápal.
V Bulharsku bude zajtra okolo 25°C. Viem to, lebo teraz je v TV počasie.
Treba si zapamätať včerajší deň. Les, hrebeň, farbu trávy, jedli sme maliny a čučoriedky, aj tí Nemci, ktorí sa pýtali, kde je tá Jakubiná, veselí šediví Nemci v hnedých topánkach a dvaja slovenskí muži, ktorí tak slovensky povedali a čo títo zazobaní Nemci, čo tu chcú.
Pri plesách sme jedli syr a chlieb, pili sme vodu, videla sme na ten úzky chodníček, na skaly a trávu, sem-tam bolo počuť svišťa a vlastne, toto by mohol byť ten domov, toto je ten náš domov.
O pár dní budem vedieť, kto bol Ezra Pound. Kto je Lidija Dimkovska. Ale zatiaľ ešte nie. Teraz si ako dobre víno dávkujem Nevestu zbojníčku, má také strany, že by sa ľahko trhali, že by ľahko horeli a ničili sa. Možno, keď tú knihu prečítam, hodím ju do ohňa a budem čakať, čo to so mnou spraví.
Budeme si grilovať mäso alebo už bude november a o. donesie v košíku narúbané drevo do tých kachľových pecí, čo tu máme. Budem sedieť pri takej peci a mama bude hovoriť o tom, že sa môžem otráviť a že tam môžem zaspať a zhorí mi svetrík. Lebo tebe sa to môže ľahko stať. Počas novembra si pripravia lyže a palice, uvaria si do termosky čaj a pôjdu tam hore. Škoda, že to koleno, ale M. vravel, že pôjdeme na bežky, presne tak ako vtedy, keď som bola malá a z tých zimných trás unavená, presne tak, aby som mala pevnú kostru. Že zdvihnem oranžovú tekvicu jednou rukou. A sneh bude aj na teniskách, o ktorých tvrdím, že nepremoknú.
Lebo Converse. Lebo koža. Vlastne čistý shit.
Pred pol ôsmou si idem na bicykli kúpiť zubnú kefku. Do lekárne, na polikliniku. Zaviažem si šnúrky na topánkach a na tom bicykli je to také príjemné, také dobré, keď mám sukňu a cítim na nohách vzduch. Moje topánky klopkajú na tichých chodbách v poliklinike. Kávové automaty svietia, invalidné vozíky sú vzorovo uložené. Chvíľu sa pozerám z druhého poschodia na prízemie, toto točité zábradlie a dole tie vozíky, chcem si odpľuť, aby slina pristála na rúčke vozíka, ale neurobím to, veď nie som až také prasa.
So zubnou kefkou vo vrecku kráčam popri tej miestnosti, kde majú uložené vo veľkých obálkach röntgenové snímky, na bielych dverách sú fixkou napísane ordinačné hodiny, zbehnem po schodoch a potom von, von vidím okno detskej ambulancie, na okne je nalepený oranžový slon.
Keď sa zotmie, len vlaky a zapnutý film.
