Potom to zmizlo a začali sme variť večeru, potom jete v takom prítmí sviečok a hovoríte o tom, čo by ste chceli zmeniť, čo si myslíte, že by bolo lepšie a po chvíli zmĺknete, zmĺkneme všetci a bodáme vidličkami do ryže, dolievame si džús a R. s okuliarmi vo vlasoch hovorí o lete v Grécku, ako tam prišiel muž s batohom hľadať sám seba a ja som si bodajúc tou vidličkou do jedla, do olív, do paradajok, do ryže, hovorila som si, že určite ho nenašiel, že určite tam nenašiel sám seba, so presvedčená, že nie.
Neviem to vysvetliť. Neviem vysvetliť veľa vecí, vlastné myšlienky, svoje intuitívne uvažovanie postavené na bodoch, ktoré sú okolo mňa, na tom vytrhávaní okamihov z kontextu, vytváram si niečo nové, fabulujem, stále sú tu malé príbehy, noc so žeriavmi nad hlavou a ráno husi alebo kačky, ktovie, alebo len nejaké vodné vtáky, káva, do ktorej namáčam sušienky a tie sa ponoria, klesnú ku dnu, rozmočia sa.
Ako ja. Aby som sa potom zocelila. Keksík, ktorý upečú, sušienka s obilninami.
Som sama, keď zapadá slnko, je to tak dobré, som oslepená, keď umývam taniere, keď sa sprchujem a potom, potom nie som skoro vôbec oblečená, z vlasov mi kvapká voda a z hrnčeka stúpa para, do batoha si ukladám veci, vo svetle hľadám svoju vlastnú tvár,
čistím zrkadlá, nie je tu nič, len ja, moje telo a duša, otvorené okno a ticho, žeriavy z papiera na modrých nitkách, visia, hojdajú sa, vyjadrujú statickosť, ktorá by mohla byť zničujúca, ktorá by mohla znepokojiť a bolieť, pozorujem ju z diaľky, prenikám do nej, inšpiruje ma.
Ako Ivan Krasko. To nové, čo priniesol, ďalšia z interpretácií na tento týždeň, tie hodiny ma učia meniť pohľad, otáčať hlavu, zabíjať predsudky.
Vo vlaku prečítam Amélie Nothomb. Za oknami lesy a sneh, len to registrujem. Nijaké svetlá, nijaké mestá, lesy, kde by som teraz stála, stála tam v snehu a bála sa, lebo ja sa lesov v noci bojím, praskanie dreva, vietor, neznášam vlhkosť stanov, tú zrazenú vodu, keď sa ráno zobudím, ale aj tak, aj tak vždy poviem áno kvôli niečomu, čo je niekde hlbšie, čo je mi hlboko prirodzené, čo mi spôsobí novú mladosť, som fresh, so fresh,
ako teraz, fresh v piatok večer, osem hodín, pod nohami mám sneh, aj na hlave, aj na rukaviciach, keď ich otočím smerom k nočnej oblohe, padá potichu, vŕzga, je tu a ja si sadnem do tepla, pod deku, mimo tých, ktorí sú chorí a majú krvavočervené hrdlá, horúčku, bolesti, nechám ich spať, zatvorím dvere a sedím s o. pred TV, žujem žuvačky, mihá sa vo mne život, blčí ako oheň, registrujem to, zlomy v duši, jem jablká, pozerám filmy a čítam knižky.
Bonus:
