Takto sa to odohráva. Moje putovania po finančne nenáročných cestičkách. Po fyzicky nenáročných cestičkách. Chodník z campu do tatranskej osady. Na chodníku je trošku nakakané. Možno zvieratko. Kráčam skoro bosonohá a pomedzi popadané stromy naťahujú krky žlté kvety. Sebavedomo žiarivé. Smelé. Povzbudzujúce padlosť veľkých stromov. Nie v mohutnosti je naša sila. Stretávam mladú hip – hop slečnu. Za ňou kvietkavú happy hippie slečnu. "Je camp ešte ďaleko?“ „Asi dvadsať minút.“
Nežný vzdychot. Ako z úst žien edvardovského Anglicka. Prechádzam cez malý most. Podo mnou zurčí hnedý potôčik a okolo je blato. Dlhšie pršalo, to preto. Rozhliadam sa. Začína tatranská osada. Ako stĺpy stoja farebné domce pomedzi popadané stromy. Vôbec to nevyzerá bolestivo. Možno som sa aklimatizovala.Prechádzam cez ulicu obkolesená pármi seniorov oblečených vo vetrovkách toho istého výrobcu. Panie sa zohýbajú a trhajú si nejaké lesné ovocie. Páni žmúrivo hľadia spod šiltov na svoje manželky, niečo im hovoria a opierajú sa o paličky.Idem na druhú stranu cesty. Hľadám peknú pohľadnicu a a zároveň sa pýtam džentlmena na parkovisku, kde je pošta. Je akoby nadšený. (akoby) Zo mňa. Musím si sadnúť. Bleskurýchle s nazretím slnka na tatranskoosadský kus modrej planéty sa mi spravilo emocionálne dobre. Nič len sedím a pozerám sa. Prichádza vlak a odchádza. Odnáša hrču hučiacich netunajších. Ostávajú miernym krokom kráčajúci. Nie každý tu má cieľ, za ktorým je konzumne poháňaný. Lebo dnes je obzerajúci sa turista.Slnko priamo žiari, ale nepáli. Ako v septembri. Chcem sa vycikať a nachádzam ostro nepekné verejné wc. Otvorím dvere a usmieva sa na mňa milé dieťa.
„Prepáč….“
„To nič…“
Mali by mať zámky. Môže byť mierne bolestivé, ak vám siahnu na intímnosť.Nie, tu sa nevycikám. Čakám na otvorenie ďalších dverí. Potom dnu urobím, čo urobiť treba a umývam si ruky. Dlho hľadím do zrkadla a češem sa. Už dlho som sa nečesala. V amerických filmoch sa hrdinovia stávajú na verejných wc aj inými ľuďmi. Ja sa len češem a pani za okienkom nie je proti. Možno preto, lebo ma nevidí.
Som pobavená a rozčľapotaná premňaprekvapujúco rozkošnými zelenými dverami (alebo okenicami?) na balkónoch hotela Volga. Vidím tam seba ráno, v najteplejšie tatranské ráno sedieť s nohami vyloženými na zábradlí, s hrnčekom Nescafé Montego. Nie so šálkou, s hrnčekom. Dýcham vôňu kávy zmiešanú s perličkami vodnej, ešte nočnej rosy, ktorá priletela zo stromov – pamätníkov veľkého novembrového vetra. Dýcham vôňu ovzdušia spiaceho jeho a jeho, toho najnovšieho (vysnívaného) v bruchu.(Izmael, Pia, Mariam, Michol, Gemma, Antoinetta, Terezka, Lucia, Ruben…..??)
Za Volgou nič rustikálne. Vraciam sa po ceste pod monumentálnym hotelom. So starým pánom sa nám stretnú oči . Úplne sa usmeje. Dostávam radosť, akej je v žití málo. Tiež sa usmejem. Začínam cupitať. Vo vetre, za Volgou, poza centrum tatranskej osady. S potešením myslím na jeho – neho vo Volge. Nebolo to náhodné stretnutie pri rieke. A ja nie som ako Holly.
(Holly vystúpila z auta, kocúra vzala so sebou. Hojdala ho na rukách, škrabala po hlave a spýtala sa: „ Čo povieš? Toto by malo byť vhodné miesto pre zbojníka ako ty. Kontajnery na smeti. Potkanov nadostač. Kopa túlavých mačiek, s ktorými sa možno spriahnuť. Tak padaj,“ povedala a spustila ho na zem, a keď neodišiel, iba zdvihol gangsterskú tvár a spýtavo si ju premeriaval žltkastými pirátskymi očami, dupla nohou: „Povedala som ti, zmizni!“ Kocúr sa jej obtieral o nohu. „Vravím ti, odpáĺ!“ zakričala, nato vhupla naspäť do auta, pribuchla dvierka a povedala vodičovi: „Choďte, choďte!“….„Veď som vám vravela. My sme sa len jedného krásneho dňa stretli pri rieke, nič viac. Obidvaja sme nezávislí. Nikdy sme jeden druhému nič nesľubovali. Nikdy –„ začala, ale hlas sa jej zlomil a na tvári sa objavil akýsi tik či chorobná bledosť. Auto zastalo pred svetlami na križovatke. Vtedy otvorila dvere a rozbehla sa ulicou…. Ale kocúr už nebol na rohu, kde ho nechala.)*
Idem späť. Do campu a neskôr domov. Prežívam jojo efekty. Teraz som hore, lebo v malom obchode je -Akcia! Pri nákupe nad 50 Sk.- dostanete od nás kocku droždia zadarmo!
Koniec
* T. Capote – Raňajky u Tiffanyho
