"Voľnomyšlienkárstvo"

  :::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::  Keď sa nadýchnem, nemôžem dýchať, lebo sa mi zdá, že sa zadusím výparmi koreňovej zeleniny, ktorú očisťujem od metrovej rozkvitnutej buriny. Niekde húkajú vlaky ako v krimi filme, ale kriminálny pocit nevzbudzujú. Niekde sa niečo opravuje, hučia vŕtačky, možno brúsky alebo niečo zo záhradnej techniky a tlmia bzukot hmyzu a čvirikot vtákov. Tie vtáky… od nedele mi z nich naskakujú zimomriavky. Našla som dažďovníka a bolo mi ho ľúto nechať ho len tak, aby ho bicyklové alebo automobilové koleso zabilo. Vzala som ho do rúk a chytila tak, ako sa majú držať vtáky. Spod peria mu vyliezol pavúk. Hnusný. Chcela som vtáka pustiť, no nepustila som, lebo čo keby mňa niekto hodil v daždi na cestu len preto, že mu niečo na mne pripadá hnusné? Pri nepeknom zvierati by ma to asi nenapadlo, no tento dažďovník bol príliš ustrašený a milý. Tak som ho niesla so zaťatými zubami a dúfala som v lenivosť pavúka. Aby sa viac nehýbal po vtákovi, aby náhodou nechcel liezť po mojich rukách.V pondelok sa pred domov objavil ďalší dažďovník. PLNÝ pavúkov. Ešte teraz, ako plejem tento mrkvový záhon, je mi z toho zle. Vykuklo slniečko. Asi na pár sekúnd, lebo už aj zašlo. Niečo sa chystá, asi letné pršanie…..také, ako v nedeľu, keď sme boli u starkej, pili capuccino a sledovali Matlocka. Potom začala Julie Lescautová. Starí rodičia majú záľubu v krimi seriáloch. Prelistovala som časopisy. Rozhovor s Danom Bártom. Tuzemská porno hviezda, ktorá sa usadila v USA. Kedysi bývala v starkinej bytovke a nemala také exkluzívne meno. Matlock riešil neriešiteľné a ja som sa pozerala cez záclonu na balkón. Keby som mala takýto byt, nachvíľu a ráno sama, vyšla by som si s deviatou hodinou na balkón a sledovala hlavnú cestu, železničnú a autobusovú stanicu, ľudí, čo majú okná a balkóny oproti a potom si niečo z tej výskumnej práce zapamätala.   Ale teraz už prší a zelina v zelenine ma dusí. Nemám tu ľudí, ktorých by som sledovala, len tisícky kusov rastlinnej a živočíšnej ríše. Obzerám sa za seba, za plot a vidím nachvíľu spustnutý dom susedov. Neviem, čo sa deje, lebo každý deň to u nich vrie. Nadávajú si. Trieskajú oknami. Opijú sa a spievajú. Jana ráno isto vyvesila prádlo. Trasie sa vo vetre. Jana stále robí niečo s prádlom. Nikdy som ju nevidela robiť niečo iné. Vešia prádlo. Nadáva. Kričí na mamu. Mama na ňu. Háda sa s Majom. Plesne dverami a ide preč. Nepoznám ju veľmi dobre, ale z toho, čo som videla a počula v rámci svojej výskumnej pozorovacej práce dedukujem, že je v podstate dobrá, len je obalená zanedbanou špinou nevnímavých rodičov. Nie je dostatočne milovaná. Cez leto predávala slnečné okuliare. Po čase sme sa aj zdravili a mne to vždy urobilo teplý pocit. Majo má hlas po mame. Asi len hlas. Zvyčajne nosí slnečné okuliare a modrú mikinu. Venuje sa prácam okolo domu a koseniu trávy. Je celkom šikovný, aj milý, ale postojmi provokuje mamu. Potom ona vyprovokuje jeho a skoro sa pobijú. Nakoniec jej Majo hanlivo vynadá a pokračuje vo svojej práci. Ich mama má okrem extrémne škrekľavého hlasu aj iné špecifiká. Je vystrčená z okna a sleduje. Zdraví sa so susedkami a získava nové informácie. Počuť ju na kilometer a pol. Subjektívne tvrdím - je nemožnou matkou. Nikdy som nevidela u nej prejav láskavosti. Rada spieva s Poliakmi a vínom v ruke. Niekedy sa za bieleho dňa strašne opije, spadne zo stoličky a nemožne sa smeje. Ľahostajne, možno zúfalo. Nesúdim ich. Ani jedného z rodiny „Majovcov“(vlastne možno občas k súdeniu skĺznem..).Len ich pozorujem a uvažujem.   Idem preč zo záhrady. Možno by som si teraz priala dostať orchidey. Možno až z Madeiry. Lebo som špinavá a určite nevyzerám tak čarovne, ako sa cítim. Ach madeirské orchidey….Nespomenula som si na ne náhodne. Spomína ich Smilla Qaavigaaq Jaspersenová. Alebo jej tvorca, už sa presne nepamätám. V tej knihe* je kopec zaujímavých postrehov až zabúdam na dej a nevnímam hlboko depresívne ovzdušie, len zvláštnosť kĺzajúcu po snehu. Mám rada slečnu Smillu, lebo je….neopísateľná…..  Už som sa umyla, no i tak mám špinu za nechtami. Veď som mala rukavice. Zlé veci sa dostanú aj na najmenej badané miesta. Mama prichádza od zubárky, pomáham (?) jej variť a budeme jesť. Obed v daždi. Chcela som ešte niečo napísať, ale od Smilly to znie lepšie.   „Má pravdu. Čítať sneh je ako počúvať hudbu. Opísať, čo ste čítali, je ako vysvetľovať hudbu písomne.“ (Smilla)   Neviem, čo chcem povedať. Neviem, čo mi to stvárajú prsty, keď poslúchajú celok, ktorý diktuje. Toto súú voľnéé myšlienkyy….   „Som pripravená na hocijakú odpoveď. Len nie na tú, ktorú dostanem.“ (Smilla)     *Peter Høeg  – Cit slečny Smilly pre sneh