Mohli sme si vybrať, králik alebo roštenka, knedľa alebo ryža, šalát oranžový a šalát fialový, k tomu fotky Delaware river v novembri, rieka uprostred hnedých lesov deliaca štáty, nad riekou most, z neho na Deň vďakyvzdania skákali, aby sa ponorili, aby vedeli, čo to je skákať do rieky v novembri, čo to je zažiť chlad úplne, ponoriť si ruky a oči, chodidlami zacítiť riasy na skalách, len sa toho sveta dotknúť, len sa šuchnúť. Takže interakcia zážitkov, M., interakcia. Vravel si, že moje písanie je teraz chaotické, výborne, je ako ja teraz, teší ma, že si rozumieme, že máme podobné vlasy a vkus, že ti moja stará mama hovorí apoštol Pavol. Druhá stará mama sa pýta, či som teraz mala dvadsať a otec vraví nie, mala dvadsaťtri, všetci tu vieme, že moja duša neprináleží môjmu veku. Sedel si tam, keď sme dopili víno a dojedli roštenku, keď svietniky pôsobili kráľovsky, na moment som sa zblížila so ženou stiahnutou v korzete, stala som sa ňou, žena, ktorá hľadí na horiace polená a na čele má vrásky, stala som sa tou, ktorá si nevšíma pokrivenú chrbticu muža so psami ležiacimi pri nohách, nevšíma si ako sedí v kresle, fajčí a je strážcom jej a strážcom dôsledne dodržaného umeleckého slohu, pozrie sa na klenby a vidí to, pozrie sa na ňu a vidí to, ona si nevšíma vlastné šperky, ani modrú severskú tmu, sálanie je pre ňu dôležité, oheň je navzrušujúcejší, tie iné paralelné svety, to, čo počuje, keď psy driemu pánovi pri členkoch, to čo si hovorí, to, čo o niekoľko rokov napíše Sylvia Plath: „som kritická, vyberavá a aristokratická vo svojom vkuse."
Vypili sme višňový koňak z fľaše z brúseného skla, višne posypeš cukrom, poriadne, a ešte aj rum a vodka, tak nejako, višne by sme najradšej cmúľali a špinili si ich šťavou ruky, sedeli by sme na stromoch a pozorovali lietadlá, čakali by sme na teplo, na bezvetrie, aby sme sa mohli rozbehnúť k rodičom a prinútiť ich, nech nás vezmú kúpať sa, nie, nie kúpalisko, príroda, vezmeme si plavky a nafukovacie kolesá, nie, nebude nám zima, vezmeme si aj tieto višne, aj tieto špinavé tričká, budeme takýto až do západu slnka, až kým nepríde niektorý z príbuzných, niektorý z tých, čo sa tu ukážu raz za rok, prinesú darčeky a my sa v rozpakoch chichúňame, hovoríme málo, ale aj tak prinášame dosť presný obraz o našich životoch. Po višniach vyrastieme, stromy napadne choroba, už nie sú letá s višňami, sú len pne a psy, čierny kocúr s bielou škvrnou pod krkom a knižky, veľa anglických dobrodružných knižiek pre deti. Príbuzní píšu z cudzích krajín, že sme vyrástli, jeden píše o meste s plážou, surferský raj, tak myslím na more, na parníky a oceán, čo tak „nocna prechadzka po plazi, bose nohy vo vludnom piesku". Cítim blízkosť, keď to čítam, Bože, tie spomienky, to všetko.
Po tom, čo zasvietim stromček a zapálim sviečky, pozriem z okna, postavím sa na špičky a je mi bielo, aj na ulici je bielo, s gumenými rukavicami na rukách začínam upratovať, prichádza žena v korzete, muž jej kráča v pätách, on a jeho psy, žena sa na mňa pozerá a hovorí mi, že má na mňa vplyv, či to viem a ja, že áno, ale, že to nepreháňa, preto často zabúdam, na niekoľko týždňov, na mesiac a potom som späť, ona je späť, sedí pri ohni s ceruzkou v ruke, diár, zošit, presne ako ten oranžový, ktorý mi poslala 25-ročná A. pred odchodom, „sťahujem sa na kraj sveta, ani internet tam nebude. V krabiciach mám knihy, fotky a to, čomu sa pre nedostatok slov hovorí ŠŤASTIE.".
Prídeš sem, koniec roka strávime za stolom u starej mamy, porcelán, polievka, vankúše na gauči, oblečieš mi kabát a započúvaš sa do vŕzgania čižiem na snehu, vymeníš anatómiu za histológiu, no tak M., už sa vráť, vyperiem ti tričká, budeme pozerať Dr. Housa a žuť žuvačky, budeš tu, keď ti poviem, že ma mrzí, tak veľmi mrzí, že niektoré veci sa vylučujú. Napijeme sa na koniec roka, odložíme porcelán a vyberieme sklo, budeme behať bosí po kobercoch, kúpime si len prskavky a všetci desiati za stolom budeme vedieť, že to, čo tam je, je láska.
