Vstup priamo do deja

Zamenila som svoju rannú cestu. Za novú. Vidím až za nebo, na moste hľadám kačky medzi tým ľadom a kačky sa kde-tu nájdu. Pozdravím ich, kačky nič, no už som si zvykla. Ráno som skúmala cestu. Hlavnú. Že či by som to už po nej zvládla aj na bicykli. Či by sa mi moc nešmýkalo, či už je čas vítať najskoršiu podobu jari, veď je už 1. február. A tak som si povedala, že nepredbiehaj, zatiaľ sa len kukaj, akože na tú cestu, na kačky a na ľad, ktorý už neuvidíš, keď príde skutočná najskoršia podoba jari. O chvíľu bude skoro pol jedenástej. Trošku navaríme. Trošku sa najeme poriadneho jedla a nebudeme vymýšľať. O zbytočnej podobe jari, ktorú dnes naozaj nenájdeme. Lebo sa nám na tento deň každopádne nehodí. Som spokojná. Nespadnem v zákrute z bicykla na ľad. Nezlomím si nohu. Nebudem musieť cmukať Septolete tbl. kvôli začervenaniu môjho hrdla. Nebudem sa mať unpraktiš, pretože na taký bicykel vo februári sa treba obliecť. A čo ja najpodstatnejšie, neurazím svoje ovaria, ani corpus /telo/, fundus /dno/, cervix /krčok/ mojej uterus.. A teraz idem škrabať zemiačiky.

Anna Strachan Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny