Ktovie, či to bol dobrý nápad, pretože počasie, kvety a lesné jazierka, do ktorých hádžem drobné kamene ma začali príliš ovládať, rastliny bolo vidieť aj v mojom pohľade, so zubnou kefkou v ústach som si raz o piatej ráno všimla, že moje oči nie sú hnedé, ale zelené a prepokladala som, že olivový odtieň dúhoviek nie je ešte definitívny. Na tieto čudné biologické udalosti som myslela veľmi intenzívne, najintenzívnejšie vtedy, keď mi lekár s rovnakou farbou očí, aké som ja mala v to ráno v prítmi ambulancie robil USG a odporučil mi, vzhľadom na solitárny cystoidný nález na pravom laloku štítnej žľazy, zbaliť si pár šiat, kníh a zošitov, odísť hlboko do lesa a odovzdať sa osudu.
Nemám v úmysle poslúchať ho. Neuskutočním nič z toho, čo povedal, radšej sa do sanatória koncom mája vrátim, sadnem si pred neho do kresla, obzriem si dve fotky z Ameriky zavesené na bielej stene a povieme si niečo veľmi konkrétne, budeme sa opierať o fakty, o grafy, o výsledky z krvi zaznamenané na papieroch a podčiarknuté ružovou fixkou - ako pivónie, na ktorých kvitnutie budeme v tých neskorých májových dňoch už netrpezlivo čakať.
Áno, neustále príťažlivé exteriéry krajiny ma ovládli, diktovali mi, čo mám robiť, čo kupovať, ako sa správať. Povedala som dosť a zatvorila som sa do izby, zatiahla som závesy a v posteli som čítala niečo o stredoveku. Zaspávala som a budila sa, snívalo sa mi, že ideme po diaľnici, že žujeme mentolové žuvačky a v miernej zákrute zrazíme jazveca a o chvíľu zrazíme líšku a je nám to ľúto, ale neskôr už nie, veď jazvec, to predsa nie je človek.
Sen bol časťou prežitej skutočnosti, časťou očakávanej jari, života, ktorý tvorí hranicu medzi tým, čo bolo a medzi tým, čo bude. Pohybujem sa na hrane, jednou nohou tam a druhou tu a ešte niekde, neviem si vybrať, som nudná a jednotvárna, no čo ma po tom, veď tu vo vnútri je život, nádej a neustále podnety. Chcem všetko alebo nič, takže sa upokojujem nasledovným: pravdepodobne som ešte nedozrela, ešte nie je čas na to, aby som silné podnety spracovávala. Alebo sa mýlim a čochvíľa mi na krk začne dýchať nepokoj.
Možno aj o niečom z tohto si povieme koncom mája v parku s altánkom, prejdeme sa okolo záhonu s červenými kvetmi, okolo tenisových kurtov, okolo zanedbaného modrého kúpaliska pri rieke, sadneme si na lavičku, noha cez nohu, sukne a bodky po ihlách na predlaktiach, gaštanová alej a vôňa speneného piva ako vôňa kníh Bohumila Hrabala. Tak si to predstavujem, no ktovie, čo ma čaká, ktovie, čo nás (tam) v máji čaká.
Fotografie: tu
