Vyberám z práčky ponožky, jednu a potom druhú, upečiem koláč, zjem plnú misku špenátu a prečítam niekoľko článkov. Čoskoro príde a cestujeme 20 minút vlakom. Vystúpime, svieti slnko, kúpime si fantu, v obchode počúva správy a povie mi Anna, veď my ideme späť, ideme späť. Vtedy mu chcem niečo darovať, ktovie, nejakú hlúposť, skalu z prímorského mesta na severe Európy, jeden žltý cukrík, pohár plný mlieka. Hovorí so mnou, hovorí o veciach, ktoré sa tu môžu stať, víchrica, dážď, apokalypsa podľa Jánovho evanjelia. Vtedy si pomyslím, že k tomuto sedeniu by sa hodila deka a pozorovanie cudzích chodidiel, ktoré sa dotýkajú.
Doma povedia, že si treba upratať. V duši, na stole, kôpky pri posteli.
Doma hovoria dobré veci, o jedle, o bielych posteliach a modrých komodách, hovoria, že treba ísť, kým nezačne pršať.
Tie slová, čo boli napísané kedysi, znejú ťažko. Slovo krv a slovo napnúť sa, prestala som to čítať, sadli sme si za počítač a kúpili tri letenky. Nech tam prídu za mnou, nech začneme leto spaním kade-tade a lepením malých nálepiek I love Plovdiv do denníkov. Nech sa mi trasie ruka únavou, nech mám opálenú tvár a vlasy vysušené slnkom. Nech sa zasmejeme na svorkach túlavých psov a na vetách, čo sa pri víne valia z úst. Teraz je taký čas, že sa menia veci. Robia sa rozhodnutia, krúžkujú sa písmenká v testoch, vyberajú sa cesty, ktoré ovplyvňujú život a vo vnútri šepkáme možno, možno. Niekto odíde do Mongolska, niekomu sa narodí dieťa a stále je niečo, čo prekvapuje.
Ako pošta od niekoho. Ako tá veta
Po najkrajších kachličkách v Budapešti prebehne mačka,
ako večer, keď mama v záhrade prestane sadiť zeleninu, pomaly sa stmieva a len tak sa rozhodneme, že ideme do kina. A vraví, že mám trochu špinavú ústa, že sa vlastne nemusím strihať a keď sedíme na tých sedačkách povie, že sa treba sústrediť, lebo to všetko sa práve začína.
