Chcem glóbus, ktorý by svietil, jednoducho by som po večeroch sedávala pri rozsvietenom glóbuse s červeným vínom a prstom by som objavovala svet, prechádzala by som sa vo dne a v noci, kráčala by som po nebi a po vode ako Ježiš Kristus a vravela by som si, že v Červenom mori prepadávajú lode piráti, po hladine rieky sv. Vavrinca plávajú ľadové kryhy a vo Vietname, sto kilometrov severne od Saigonu, vyťahujú miestni rybári z člnov nočný úlovok.
Umberto Eco mal študenta, ktorý rád zbieral starých, rozpadávajúcich sa cestovných sprievodcov o veľkých mestách a načerpal v nich toľko materiálu, že sa mu podarilo napísať knihu premenách miest v čase. Túto jeho knihu, predpokladám, že aj s pôsobivým obrazovým materiálom, by som si rada prečítala v bodkovaných šatách a už naozaj dlhovlasá pri návšteve Neapolu v roku 2013, keď budem staršia a v zbieraní predmetov dôslednejšia, keď budem myslieť na filmy Michelangela Antonioniho a na kučeravé hlavy žien nad ružovými kvetmi v neapolských oknách.
Po glóbuse som zatúžila aj dnes poobede, keď na mesto padla hmla, ležala som v posteli, cmúľala Preventan akut a pozorovala som bytovku za záhradou susedy. Ľudia v bytoch začali zasvecovať lampy, zaťahovať závesy a o dvadsať minút už svietila celá bytovka. Chcela som v januárovej hmle otáčať glóbus, pozerať si krajiny ako pohľadnice na vŕzgajúcom stojane a dovoliť mestám, aby zanechávali v mojej predstavivosti stopy. Cítiť smútok pri pohľade na Kábul, ktorému sa kedysi hovorilo Viedeň východu, cítiť dobrodružstvo pri pohľade na ostrov Honšú, cítiť minulosť a prítomnosť, počúvať svoje myšlienky a tiché tikanie čiernych hodiniek na zápästí.





Veľa času trávim s Kieślowskim, myslím na jeho kockovanú košeľu, na jeho modré oči a som mu vďačná za svet, ktorý stvoril, za to, že môžem so zatrpknutým sudcom a s modelkou Valentine sedieť v Ženeve pri hruškovici a pozerať sa ako zapadá slnko, ako sa v jazere trblieta voda, som mu vďačná, že pri nás môže sedieť aj štíhla Rita s dlhým vyplazeným jazykom, že som súčasťou hlbokého, nedopovedaného filmu a môžem pozorovať rozpor medzi mladosťou a starobou.
Moja myseľ je už tretí deň veľmi pokojná, pijem čaj, ležím v posteli, počúvam hlasy a pohyby, spím a pozerám filmy. Sníva sa mi o vtákoch vo vitrínach na katedre biológie, o autobuse v Budapešti, v ktorom som som v novembri stála a telefónom fotila pohybujúcu sa ulicu, sníva sa mi o strachu, o starých knihách a fotkách v nich. O cestách a krajinách, o láske a o slovách ako sú tieto:
„Keď nastane zima a udierajú čoraz väčšie mrazy, dokonca aj dym, stúpajúci z komínov susedných domov možno nazvať filozofujúcim. Vidím, ako stúpajúc pohybuje perami a rozpráva ľahostajnému nebu o našej osamelosti, o našich utrápených mysliach a vášňach, ktoré pred sebou navzájom tajíme, o zázraku a bolesti našej smrteľnosti a o tom, že jedného dňa z tejto zeme zmizneme."
Charles Simic
+ Charles Simic: Zimní filozofi
+ Krzysztof Kieślowski: Tri farby: červená