Nechajte si tie sterilné slová a majte svoju komunikáciu, majte neplodnosť vašich šukajúcich vyjadrení, mohlo by mi to byť jedno, mohla by som byť pstruhom a hladko sa vyšmyknúť, ujsť za chvostom jesetera v Kaspickom mori a potom ujsť aj jemu, aby ma nechytili, aby lovci nechceli uloviť moju dušu, aby som sa narovnala a vykašlala sa na vás; ty si tu, v tejto pizzérii, sedíme pod portrétom Rickyho Martina, cítim sa ako snop pšenice a pijeme voňavý čaj, preberáme sa, nesieme sa a obchod, kde sme chceli kúpiť zrno na pukance, kukuricu na pukance, je tmavý a keď si pritisneš čelo o sklo, vidíš na papierovú ceduľku zatvorené, tam niekde ďalej, tam v nedostatočnom modrom svetle mraziaceho boxu, tam niekde blízko neho majú predavačky zavesené svoje modré zástery s vreckom a takéto obchody sú milovaniahodné retro, predstavujem si v nich puding Bebe a žuvačku Pedro; zatvorené, zatvorené, držíš mi ruku a trochu krívaš, opuchnutý úbohý členok, držíme sa, rozprávame sa, tam niekde sú motorky, svieti že Yamaha a Hotel Šariš a schádzame po schodoch do nádhernej ulice, kde lietajú listy a sú predvojnové bytovky a ich náruživé prítmie nemôže byť na príťaž, nemôžeme sa vykrútiť z nádhery, aj keby sme chceli, nemôžeme odolať vetru, ktorý zavlažuje oči a oči slzia, lebo musia, lebo v tom nie je psychika, lebo v tom je vietor a jeho závažnosť a príboj a neha a neha, keď mi držíš ruku, červená rukavica, vlna, vlna zo San Francisca vyrobená vo Švédsku alebo v Číne, mám pocit, že vybuchnem hladkým dažďom a tým, čo sa len bazalkovo šúcha a je prítulné, však, však, potom sedíme v aute, za žalúziami v dome vidno silónovú záclonu posiatu kvetmi a stromček s červenými guľami a televízor vrhá tiene, preto odrazy obrazov vidíme na ulicu, na ulici z tohto auta ako ideme, ako sa krútime a vrtíme a obchádzame pravoslávny chrám a obchádzame Baumax a Tesco a všetky svetlá na stanici a kolesá trolejbusov, vieš, tu si, ty to vieš, sklo auta, stromy okolo cesty, tu byť cez leto, tu byť a pozerať sa v sukni na les a na to, čo je za plotom a túžiť po tom, lebo dobre sa túži po tom, čo nám nepatrí, túžiť po nedozretej slivke a prskať červeným melónom, prskať kožkou z reďkovky a smiať sa pri tom.
Po ihrisku, 00:09, poletuje novinový papier, Nový čas alebo iný brak, poletuje a ihrisko je oranžové ako odfotená paprika a keď sa naň pozeráš a pozeráš sa naň so mnou, si ticho, sme ticho spolu a pre seba a v okne oproti si dievča možno penovým tužidlom Wella upravuje vlasy a potom odíde, svetlá zhasnú a ty stojíš v prítmí a hovoríš mi o lezení a o lete, že budeme tam pod skalou, kubánsky večer a raggae, jamaiské raggae, a poviedky a kubánske cigary, nachvíľu, len tak, kubánsky večer, rozhovory o tom, čo tu nenapíšem, ty kokso, také si nemôžu čítať, len ty čistý, len ty, len ty, Kuba, leto, skaly a lesy a lúky a teplo vo vašom okrese, ty a mojímhlasom poviedky, napríklad tá od Adelaidy Fernández de Juan, začína sa že Volám sa Evangelina de las Mercedes Concepción de los Montes y Carvajal, preto má volajú Cuqui. Netrýznite ma, prosím vás, nechajte my vyrozprávať všetko po svojom. Budem čítať a slnko nezapadne, lebo bude skorý večer a skoro teplo a na nos ti spadne ihličie, borovica alebo čo, poštípu nás mravce a ja budem mať v ušiach azúrovémodrésvetlosvetlomodré gulôčky znamenajúce Karibské more a plachtu vymyslenej jachty na vymyslenej rieke oproti niečomu, čo tu teraz je alebo nie je. Neskôr odídeme, vytratíme sa, odložím preč, preč poviedku Zhovievavosť pod šírym nebom od Adelaidy Fernández de Juan a slnko zapadne a budeme myslieť na Inuitov alebo na Navajov a na národnostné menšiny v Európe, i keď asi nie, asi si budeme všímať kravy a kvety obtierajúce sa o nohy a o tvoje už zdravé členky, plné kostí a žíl a krvi; ten pocit, ako keď si ruky ponoríš do pomletých čiernych ríbezlí.
(venované Marekovi)
