Žitie v sedemčlennej rodine (to, čo bolo - to, čo je)

 Keď sa stala Černobyľská havária, moji rodičia už mali 2 dcéry a veľký dom, ktorý si vyžadoval množstvo činorodých skutkov (v pote tváre sa budeš živiť!), aby ako – tak potrebné zariadenia fungovali a aby ako – tak vyzeral. Práve počas mesiaca apríla sa mama nechala prekvapiť (milo predpokladám) a zistila, že k dvom dcéram pribudne ďalší tvor. Prešla jar a s veľkou pompou prišlo fajn leto. Malý tvorivý tvor v auguste daroval mame kŕčové žily a vôbec mu to vo vnútromaternicovom zámočku nespôsobilo výčitky svedomia. Fajn leto sa stratilo veľmi rýchlo a prifúkla sa jeseň – spočiatku žiariaca v zlate šťavnatých hrušiek, v ručnom kopaní zemiakov a neskôr v divnom lesku kvapiek zahmleného dažďa a uspávaní umrnčaných detí, ktorých ritky pri toľkom cikaní a kakaní dosť štípali, lebo sa nevyrábali v krajinách Sovietov a ich „kamošov“ plienočky jednorázové zabezpečujúce komfort zadočkom drobcov. Z neba sa rozprávkovo spúšťal sneh, mama ležala v pivničnej pôrodnici a hľadela cez okno na smreky zaťažené váhou snehu.Potom z mamy vyšupla pri (pohľade na váhu) drobná ja -(s)tvora. A mama išla na Vianoce domov. A prešli mesiace a prešli roky, socializmus upadal, narodilo sa ďalšie dieťa a rodičia sa museli obracať, aby sa dalo žiť. Mama si pred nákupom ukážkovo šikovne zorganizovala nás deti, pochytali sme sa kočíka a vonku ju trpezlivo čakali. Zvykli sme sa zavesiť na plot a okoloidúcim škôlkarom sa vychvaľovať, že máme od Anny Márie z Nemecka pekné veci. Mama si za ten čas napísala, na čo treba koľko peňazí: sáčky – 14,40 Kčs, olej – 2 Kčs, látka – 17,40 Kčs, oblek – 38 Kčs a drogéria 18 Kčs.   Vo svojich štyroch rokoch som sa zasnúbila s Veronikou – krstnou dcérou mojich rodičov. Mali sme sa radi, bývali sme v jednom dome – tak prečo nie, načo si komplikovať život naháňaním sa za inými partnermi. V tom istom veku sme už začali aj požívať alkoholické nápoje, hlavne sme si radi uchlipkávali pivo v ríbezľových kriakoch. Rozmýšľali sme už aj o výchove dieťaťa. Často sme listovali v hrubej knihe Naše dieťa a pripravovali sme sa na rodičovstvo.   Bolo to fajn, keď po záhrade a dvore pobehovalo cca 10 detí, keď sme chceli nejakého milého chutného psíka a nikdy sme ho nedostali (ako alternatívu sme volili jazdy na vietnamskom čiernom prasiatku a točenie sliepok do bezvedomia). V roku 1989 to v štáte ako takom dosť škrípalo a naši otcovia kričali na námestí : „To je ono!“ Živo sa na ten krik pamätám. Aj na to, ako som sa bála a na ružovooranžové už zimné svetlo.     Ak ste vyrastali (alebo vyrastáte) v big rodine, ste zvlášť stotožnený s výrokom „zmena je život“, prípadne je vám jasné, čo znamená mať na desiatu chlieb s maslom alebo medom, nosiť nohavice po staršej sestre a obúvať si menej moderné sandáliky, kým tá malá blondínka sediaca v prvej lavici v lesklých fialových elasťákoch má aj dobošku, má vlastný bicykel a perečník Barbie.   Často som nerozumela problémom mojich spolužiakov, ani ich nudným letám, ktoré trávili v občasnej tôni sídlisk alebo sledovali celé dni televízor, kým neprišli obaja rodičia z práce. Poznali pesničky Petra Nagya a Modrú lagúnu mali omrknutú x – krát. Ja som nevedela kto a čo to je…Nás už bolo vtedy päť a bolo nám veselo. Trhali sme sa o nášho najmladšieho, chceli sme ho neustále božtekovať a maznať sa s ním. Prevrhli sme s ním kočík, privreli mu jeho podarené packy do dverí a raz sa takmer zadusil slivkovou kôstkou. Cez leto sme pomáhali mame, kupovali starému otcovi nanuky a Mars-ky, písali tehlovou kriedou po chodníkoch a s otcom a inými otcami a ich deťmi sme chodili do hôr. Pre našu inšpiráciu a chuť ísť vpred po krkolomných kopcoch nám otcovia zo všetkých leso – skalných ingredencií vytvárali skautské značky a my sme sa doslova hnali, kto bude pri značke prvý a bude najlepší. Ak sme chceli zbierať čučoriedky, mohli sme ich trhať len na ceste pred dospelákmi a nemohli sme zaostávať. Také boli pravidlá. Väčšinou sme sa tárali po cestách nepoznačených nohou civilizovaného človeka, čo bolo pre nás totálne príťažlivé. Doma sme potom študovali mapy a s iskrou v očiach ukazovali mame, kde až sme vyšli.   Moje detstvo a detstvo mojich štyroch súrodencov nebolo poznačené obrovskou materiálnou hojnosťou. Žili sme skromne, šťastne a naplno.Teraz je príjem mojich rodičov dobrodružný. Teraz je nás plný dom a som zvyknutá. Teraz vyberám z práčky masy prádla a masy aj žehlím. Teraz veľa vysávam, umývam veľa dlážiek, veľa kúpeľní a veľa schodov. Sestry mi berú oblečenie a topánky, miznú mi perá e ceruzky a ak si odložím do chladničky jogurt a nikomu nič nepoviem, už ho nenájdem. Kým som napísala tieto memoáre a túto aktuálnosť, vyrušilo ma šesť iných ľudí, pričom štyroch z nich som v maximálnej miere vytočila ( si tam už dlho!!) .   Loreena McKennit spieva o nočnom trhu v Maroku a ja glorifikujem veľké rodiny. Rodiny vôbec. Ľudí vôbec. Mám štyroch súrodencov a milujem to.