Zlatá rybka

Petra mi rozbalila cukríky. Kokosové, aj ružové. Odchádzala som rýchlym krokom, vrtela som vlasmi, aby som sa s tebou mohla stretnúť, v našich slovách, v slabikách, v tom, ako ťa vnímam a ty mňa. Chodila som po ceste, využívajúc prítomný čas, sama v sebe, sama popri aute, aby som mohla myslieť na byty, na ich balkóny, naťahovať krk a hľadať ženu, ktorá v teplákoch kľučí pod rozfúkanými nohavicami a fajčí svoju cigaretu. Všimol si si ju, vtedy pri stanici, keď sme na preliezke vyseli ako netopiere. Mraky mi šklbali oči, hory sviežo šuchotali, smiali sa mi, aj lúka pred nimi, akási materská, úpenlivá, dávala istotu generácie - že aj budúci rok v marci počne šalvie a v máji sa jej narodia. Hrala som sa s vlnou a vytvárala svoj typ slovenčiny. Asi som príliš unavená, aby som dokázala byť hlboká. Nefúkať do vetra táraniny, oberať kvety z poľa, prežúvať vírusy, čo letia vzduchom. Som ticho - aké obľúbené, všade ten šepot, literatúra, kašeľ krpatého, neviem byť dnes jazerom, neviem byť hĺbkou, len potokom - a tam zlatou rybkou. Plesk vlny, bozk vlny.* Čoskoro sa prelejem. A budem vodnatejšia. * V. Woolfová

Anna Strachan Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny