Predtým som to mala v sebe, tá nechuť voči bratom a sestrám, mala som chuť napľuť do vlastných radov, chcela som im povedať, že sú fekálie, že sa pokrytecky správajú, do čerta s nimi. Pravdepodobne som chcela vyzdvihnúť samu seba, že ja, Anna V. to, čomu verím aj žijem. Obliekla som si fialové tričko s obrázkom dúhy a s nápisom Peace, New York, namaľovala som si riasy a vyšla som po schodoch k nim, sadla som si medzi nich a pozerala som na fotky na stenách, na horiace sviečky, na bielu orchideu. Tak často ma dojímajú a inšpirujú, ich hľadania a to, čo hovoria, inokedy tú spoločnosť nemôžem zniesť, ich slová ma unavujú, ich problémy, ich životy. Akoby som ja bola súčasťou imaginárnej elity. Snáď som vo svojom vnútri použila moju predstavu o nich a bez toho, aby to cítili, som im ublížila, ich výzorom, ich tváram, ich charakterom vo mne. Lenže ich to nezabolelo, nezakvílili, nezaplakali, len ja som sa potrestala, dala si facku, napľula si do tváre. Som ako Buridanov osol, neviem z ktorej kopy sena žrať, takto sa môžem zabiť, zdochnúť. Takže pozor, Anna, pozor na pýchu, ktorá je v tebe, ktorá ťa môže rozleptať ako kyselina, ktorá ti naoko môže dodať silu, posilniť ťa ako dávka morfia, morfium v striekačke v madridskej hotelovej izbe, nechceš byť odsúdenou dušou, nechceš sa stať Fanny Horn, tak dávaj pozor, skúmaj sa zvnútra a mysli, mysli prenikavo ako Ján evanjelista, mysli ako Roland Barthes.
Nie náhodou ste čítali Ortieľ (F. Kafka).
Nie náhodou si objavila úryvky z denníkov Brigitte Reimannovej.
Nie náhodou si si 12.12. prečítala poviedku Kaktus (M. Jergović).
Nie náhodou si práve ty mala triede povedať o Odsúdených dušiach (D. Dimov).


Nepremyslené slová o živote smerujú ku mne ako lúče svetla (áno, chcem, aby mi niekto povedal si môj maják), asi je to ich tajomstvo, tak čo, pýtam sa; áno, tak čo ty, ktorá sa pýtaš, ty, ktorá si číta, keď sa vracajú a ktorá pozerá filmy, keď už spia, ty, ktorá si kupuješ pomaranče, keď je tma a potom zájdeš do kina, sama s tými pomarančami a v kine sú dvere zakryté závesmi, staré závesy sú zatiahnuté, vidíš svoju tvár v zrkadlách, v ruke držíš lístok, lístok a pomaranče a zrazu si spomenieš ako si vravela, či si myslí, že to je len tak, podísť k niekomu a povedať, tak poď, pristúp bližšie, toto som ja, tak sa so mnou kamaráť.
Na dlani mám mozoľ, vravel, že to je určite popálenina, tak teda dobre, priznávam sa, to tie hrušky a slivky, kaša z nich, čokoláda a piškóty a kuchyňa, toto je výsledok, nie koláč, nie dezert, toto je ten výsledok, mozoľ ako húsenička, mozoľ ako larva. Ešte som s ním nebola, aby mi na ranu niečo povedal, aby ju lepšie preskúmal, odhalil pravý dôvod, prečo sa to stalo. Stáli by sme v kuchyni pri radiátore a pozerali sa na hodiny na stene alebo by sme sedeli na gauči a hľadali suchým vypratým ponožkám páry. Povedala by som mu, že to chcem, chcem presne to, retiazku s mušľou, mušľa je prívesok, mušľa je more, more je voda a voda, to je moje. Povie áno, povie tak pred Vianocami, vtedy, keď toto bude už statické dávno. Uvaríme si punč a on ma vyzlečie, budeme sa vracať späť, ja ako kronika ovládajúca dátumy, vrátime sa k Tarkovskému Zrkadlu, k slovanským krajinám, k fotkám uloženým v počítači, k domu a k svetlu, k spomienkam, k prelínajúcim sa obrazom a zvukom.
Potom mu ukážem ruku, ukážem mu dlaň, budem pri ňom sedieť bez šiat a bude voňať punč, poviem, pozri jazva a statické dávno už nebude statickým, nie nebude.