Žije v Bratislave. Je učiteľka na základnej škole. Je všestranne zameraná, venuje sa hre na gitare, klavíri a spevu. Vo voľnom čase cestuje, jazdí na kolieskových korčuliach, cvičí fitness. Má rada umenie, najmä muzikály. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Niekoľko kilometrov od pobrežia, oproti južným brehom Švédska v Baltickom mori, leží najväčší ostrov Nemecka, Rujana (nem. Rügen). Administratívne patrí do spolkovej krajiny Meklenbursko - Predpomoransko (nem. Mecklenburg - Vorpommern).
V nedeľu ma chytila otravná nádcha. A zmyslela si, že so mnou strávi zvyšok týždňa.V pondelok ráno som vstúpila do triedy k mojim tretiakom a o dve oktávy nižším hlasom pozdravila: „Dobré ránko."Decká hneď zbystrili sluch aj zrak a snažili sa zistiť, čo mi je. Cez opuchnuté oči som škúlila na devätnásť zvedavých hláv. Môj nos vykazoval všetky známky prechladnutia a dal to najavo aj vizuálne. Očervenel a mala som pocit, že vybuchne.
Hrnček po káve ešte nevychladol a ja už veselo vstupujem do svojej triedy. Povinná ranná dávka kofeínu postupne zaberá. S rozšíreným úsmevom na perách zdravím svojich tretiakov: „Dobré ránko."
Keď vstúpite dnu, je ticho. Najprv si vás nevšimne, ale keď podídete bližšie, dvihne hlavu a usmeje sa na vás, pričom sa jej rozjasní tvár, v ktorej je vtisnutá brázda času, spomienok a obdivuhodnej duševnej sily.
Ta to ňeľem tak. To še muši pervej šicko dopredku porichtovac. Kolbasky vyudzene, šouldra, hrudka šumna žolta, cvikla, vajca šumne pomaľovane, maslo, suľ, chren a nakoňec paska, to jest taky šumny okruhly kolačok z bilej muky, mehuňky jak vata.
V nedeľu som sa vybrala so susedom Dariusom, jeho ženou Annou a ich 13-ročnou dcérou Annikou autom do Düsseldorfu, kde sa konal Kirmes - zábavný park plný kolotočov, zábavy a dobrého jedla. Samozrejme,všetky vhodné parkovacie miesta boli uz obsadené, tak Darius zakotvil v podzemnej garáži. Pešky sme sa vybrali do starého mesta. Tam sa to už hemžilo malými aj veľkými, netrpezlivo čakajúcimi, kým sa dostanú na druhý breh Rýna.
Je nepríjemne vlhko a chlad sa vkráda pod oblečenie. Všetky chĺpky na rukách aj nohách sú v pozore a snažia sa zmobilizovať všetky sily na udržanie telesnej teploty. Zrýchlim krok, aby som im pomohla. Skladám dáždnik a vkĺznem do útulnej kaviarničky Kaiser Cafe.
Nový školský vzdelávací program sa zabeháva na plné obrátky. Vrýva sa do našich pedagogických dokumentov i do hlávok školopovinných detí. Tak či onak, akokoľvek dobrá je tá reforma, stále platí, že vedomosti sa cez lievik do hlavičky nedajú naliať. Treba si poriadne zahriať stoličku pod zadkom. Niekto si ju poctivo zahrieva každý deň, no sú aj takí, ktorých to trápi najmenej a v najbližších rokoch trápiť ani nebude.
"Pani učiteľka, môžem si Vás pridať medzi priateľov?", opýtal sa ma môj desaťročný žiak. Zdvihla som hlavu a pozrela som sa na neho vážnym pohľadom. Moja odpoveď však bola jednoznačná: „Nie." On sa však nedal tak ľahko odbiť a s prirodzenou detskou vytrvalosťou sa opäť opýtal: „A prečo nie?" Usmiala som sa na neho, ale odpoveď som si nechala pre seba. Snáď to pochopil po svojom. Alebo aj nie.
Niektoré situácie naberú svoj špecifický ráz až po tom, keď ich sami zažijeme na vlastnej koži. To sa mi prihodilo v pondelok. Klasické pondelkové ráno. Sedem tridsaťpäť káva, banán a jogurt. Strážim si tieto nikým nerušené rána, tieto chvíle si rezervujem jedine pre seba a mám ich rada. Špeciálne po víkende. Sedem päťdesiat. V zborovni sa zvítam s kolegyňou Zuzanou. Spoločne čakáme na našu šéfku. Medzitým prichádzajú ďalšie kolegyne. Šéfka s nami chce prebrať nejaký problém. Oukej.
