Spomienky nie sú vždy príjemné. Niekedy sú
skôr na obtiaž. Nemá rada vodu. Potrebuje ju, miluje jej dotyk na nahom tele, jej čistotu a sviežosť, ale nenávidí ju...A tak by chcela...
Stalo sa to v detstve, keď je dieťa obzvlášť citlivé.V materskej škole v „poslednom ročníku“, v prípravke, dieťa absolvovalo plavecký výcvik. Plávať vedelo dávno predtým. Po absolvovaní plaveckého kurzu už nie... Nasledovali ťažké noci. Prehadzovanie sa, nepokoj, zlé sny a strach zaspať. Odmietalo navštevovať materskú školu, ale
prečo, nedostali z neho... Blížil sa pondelok, dieťa už celý víkend cítilo nepokoj. Zelené, choré od strachu si každý pondelok obliekalo svoje zelené plavky na mestskej plavárni.
Jeden človek a jeho trošku zvláštne metódy... Spôsobil, že dieťa sa radšej tmolilo okolo bazéna a nie vo vode... Štípajúca koža a modriny od nárazu na vodnú hladinu, spočívajúce v čo najsilnejšom hode „trénerom“ do vody. Jeho prsty zvierajúce krk dieťaťa, potom čo sa odmietlo potápať, povoľujúce stisk až vtedy, keď mu takmer v bezvedomí z nedostatku kyslíka ochablo pod rukou. Krik škôlkarskej kamarátky, potom čo ju „trénerom“ hodil do vody bez kolesa napriek tomu, že nevedela plávať a jeho smiech keď sa dusila vodou a následne „vylovenie“ palicou za plavky.
Na prvom stupni základnej školy malo dieťa absolvovať ďalší plavecký výcvik. Absolvovalo. Horko ťažko. Zlé sny sa vrátili. A spomienka na pána „trénera“ pri preberaní diplomov o úspešnom absolvovaní sa vrátila. Diplom dostali všetky deti. Okrem nášho dieťaťa. Ono nie... Odmietlo preplávať bazén tam a späť na dĺžku v hlbokej vode, lebo nedočiahlo nohami na dno, necítilo sa bezpečne.
Dieťa už nie je dieťaťom. Strachu z vody sa však už nikdy nezbavila. Vyhýba sa verejným kúpaliskám, plavárňam, jazerám, priehradam, moriam... Ani počas najväčších letných horúčav ju nikto nedostane do vody. Vie čo by nasledovalo, keby ju tam niekto hoci len zo žartu hodil. Bez pomoci by sa utopila. Pud sebazáchovy? U nej nefunguje. Zachrániť topiaceho sa človeka? Nedovolí jej to. Strach jej to nedovolí.
Strach je iba taký účinný, ako nám dovolí naša myseľ.
(japonské príslovie)
Ako premôcť vlastnú myseľ?
Zrýchlený dych. Búšenie srdca v šialenom rytme, vynecháva akoby nestíhalo. Teplo... Zimomriavky... Mihajúce sa spomienky. Sucho v ústach, stiahnuté hrdlo nevydá ani hlások. Pľúca odmietajú pracovať. Zdrevenené nohy, neschopnosť pohnúť sa z miesta. Paralýza vlastným strachom. Strach ovláda. A nedá dýchať.
Pred časom po rozhovore s kamarátom zistila, že v tom nie je sama. V detstve sa nepoznali, ale predsa ich niečo spája. Strach z vody. A z obávaného „trénera“. Zhoda náhod, že obom život do cesty postavil toho istého človeka? Kamarát sa priznal, že strach z vody prekonal až po rokoch, keď sa jeho otec rozhodol riešiť situáciu, pravidelne s ním začal navštevovať plaváreň a zapísal svoje dieťa na vodné pólo. Tento šport ho síce zbavil strachu, ale ako sa sám priznal, ozajstnú radosť z vody už necítil a vodné pólo si nikdy nedokázal naplno užiť.
Dozvedela sa, že tento človek tam stále pracuje. S partiou kamarátov sa bola pozrieť na vodnopólový tréning kamaráta. A tam ho videla... V malom bazéne dodnes nešetrne hádže malé deti do vody. Bolo to dávno, ale spoznala ho okamžite. Na tú tvár nezabudne...
Vie, že jej problém môže byť pre mnohých malichernosťou. Nikdy nebola týraná, nehladovala, nebolo znásilnená, ale predsa... Stále cíti hnev a krivdu voči tej jednej osobe, ktorá ju obrala o čosi čo bolo preňu veľmi dôležité.
Nie je zvláštne, že si viac pamätáme to zlé, čo sa nám v živote prihodí? Pamätáme si tváre tých ktorí, nám najviac ublížili, pamätáme si každú krivdu, každú bolesť. A na to dobré, na to rýchlo zabúdame. Spomienky na ľudí, ktorí pre nás mnoho spravili, ktorých lásku, prívetivosť, humánnosť, srdce na správnom mieste by sme si mali pamätať, blednú príliš rýchlo.
To si uvedomila aj ona. A tak šla a povedala svojej mame, že ju má rada, že jej za všetko ďakuje a na líce jej vtisla veľký bozk. Symbolický bozk žene, ktorá pre ňu spravila najviac. Bol to bozk pre všetkých, aj pre tých, ktorým ho už dať nemôže, lebo navždy opustili tento svet, či jej súkromný svet.
