Bedňa bola príliš hlboká, neuveriteľne špinavá a zapáchajúca, ale nanešťastie skoro prázdna. Na kôš som nedočiahla. Musel byť na mňa úchvatný pohľad ako nerozhodne obchádzam okolo a zúfalo nazerám do bedne.
Po chodníku sa pomalým krokom, pískajúc si, blížil rómsky chlapec. Zvedavo si ma obzeral,
za opaskom nohavíc sa mu hompáľal zväzok akýchsi plieškov, drôtikov, veľa rôznych čudesností a tiež vreckový nožík. Zamieril k bedniam. Neisto som naňho pozrela a rozhodla sa radšej odísť. Aby som náhodou nedostala po papuli, že sa mu motám v rajóne. V mysli sa mi rýchlosťou blesku premietol kamarátkin zážitok, ktorý mi ani nie pred týždňom vydesená rozpovedala, ako ju za bieleho dňa schmatol počerný spoluobčan, priložil nôž ku krku a ozbíjal o všetky peniaze, šperky aj mobil. Nevedela som či je dobré, alebo zlé, že nič z toho pri sebe nemám.
Mladík ma zastavil so slovami: „Počkajte slečna, podám vám to“ a pred mojím neveriacim zrakom vliezol do bedne, lebo tiež nedočiahol a vynoril sa z nej aj s košom a širokým štrbavým úsmevom so zbytkami pokazených zubov. Na moje ďakujem povedal iba:
„ Zamálo slečna. Veď sme ľudia. Ľudia si musia pomáhať.“ Vyliezol, zoskočil, vrhol ešte jeden skúmavý pohľad do bedne a znovu si popiskujúc, pobral sa po chodníku ďalej, v ústrety noci, zatiaľ čo ja som tam stála a chvíľu mi trvalo, kým som sa pohla smerom domov. Neviem prečo, stále mi v ušiach znie melódia, ktorú si vypiskoval, hoci za živého toho nad nami neviem prísť na to, aká pesnička to bola a odkiaľ ju poznám.
