Tóno bol známy mojich rodičov. Bol v ich veku a býval na našej ulici. Nespomínam si aké mal zamestnanie, ale viem, že sa snažil presadiť ako dabingový herec a príležitostne hrával aj v divadle. Jeho tvár aj hlas mi boli dobre známe. Keď som mala štyri roky, prišiel do škôlky, kam som chodila, zahrať Mikuláša. V tom období som na Mikuláša ešte skutočne verila. Samozrejme len čo sa zjavil, vedela som ktorá bije a kto sa skrýva pod maskou. A nemienila som si to nechať pre seba. "To nie je Mikuláš, to je predsa ujo Tóno!" vytrubovala som sklamane. Odmietla som recitovať básničku, ktorú ma mama naučila a trvala na tom, že osoba pod haldou červeného zamatu s nalepenou bradou a priateľským smiechom, ktorý som toľko krát počula, je Tóno.
Rodičia sa ma doma všemožne snažili presvedčiť, že to naozaj nebol Tóno, že sa mi to iba zdalo. Nechceli aby som o tú ilúziu prišla tak skoro, alebo zrejme po skúsenostiach s mojimi súrodencami vedeli, že po jednej stratenej ilúzii sa ako domček z kariet začnú rúcať aj ďalšie a povedačka o zlom čertovi, ktorý ma unesie ak budem zlá, už nebude mať váhu, keď budem vystrájať. Takmer ma presvedčili, ale tieň pochybnosti zostal.
V tom čase sa v našom meste presne šiesteho decembra, tak ako každý rok, otvárali vianočné trhy. Rozsvietil sa obrovský stromček a pomedzi deti chodil Mikuláš, rozdávajúc balíčky. Aj ja s otcom som sa vybrala poobzerať rozsvietenú vianočnú výzdobu a samozrejme pozrieť sa na Mikuláša. Chcete hádať koho som v ňom spoznala? Tentoraz otec vyrukoval s historkou, že ujo Tóno je v skutočnosti Mikuláš, ale musím si toto tajomstvo nechať pre seba. Samozrejme som mu neverila ani slovo. Mikuláš, ktorý chodí do práce presne tak ako moji rodičia a všetci dospelí a občas jeho hlas spoznám v televizií. Ešte to tak! Moja viera v Mikuláša bola nenapraviteľne otrasená.
Do tretice sme o pár dní na to chystali na mikulášske predstavenie k otcovi do práce. Len čo som zbadala onoho Mikuláša, rozhorčene som vykríkla na celú miestnosť: "No to si robíš prdel!" (veta prebratá od českého spolužiaka môjho staršieho brata do ktorého som bola v tej dobe zamilovaná). Priskočila som k pochybnému Mikulášovi a jedným šupom strhla čiapku aj s huňatou bradou. "Háááá!!! Vidíš? Ujo Tóno!" víťazoslavne som sa otočila na zdeseného otca, ktorý sa nezmohol na slovo.
Po tomto roztomilom incidente a pravdepodobne aj na žiadosť uja Tóna, ma otec už nikdy viac na mikulášske predstavenie nevzal. Tak som vo veku štyroch rokov prišla o jednu z detských ilúzii a ešte za to aj dostala. Teda popravde, dostala som za nevyberaný slovník.
Ujo Tóno už dávno nie je medzi nami a stratila sa aj fotografia, kde mu sedím na kolenách s mikulášskym balíčkom a strašne sa mračím. Avšak paradoxne, ak sa v mysli vrátim do detských čias a predstavím si, že starý pán v červenom kožuchu, ktorý rozdáva deťom sladkosti skutočne existuje, vidím ho presne tak, ako kedysi vyzeral ujo Tóno, napriek tomu, že som ani na chvíľku neverila, že je Mikulášom.
