Stretávam ju v obchode za rohom. Dôchodkyňa, je tam takmer stále, keď prídem. Nevrlá, nepríjemná. Prechádza sa po obchode akoby jej patril, všetko ofrfle, skritizuje, upozorňuje predavačky, že zajtra končí dátum spotreby jogurtu, reorganizuje regály a popritom okomentuje všetko od plechovky kukurice čo má v rukách až po politiku. Najradšej však komentuje zjav a správanie nakupujúcich.
Stojí pri polici s pečivom a debatuje s predavačkou. Prídem, chcem zobrať chlieb, posledný v poličke, vychmatne mi ho z rúk, a tvrdí, že patrí jej. Slušne sa jej pýtam prečo ho teda nemá v košíku, stojí tam už hodnú chvíľu, najmenej pätnásťkrát si ho mohla zobrať. Bez odpovede sa začne rozčuľovať akí sú v dnešnej dobe tí mladí drzí. „Dobre, nechaj si ho“ myslím si. Nemienim sa s ňou hádať. Napriek tomu čo si myslí ona a akú má mienku o mladých, ja mám úctu k starším a hádka s ňou by evidentne nemala zmysel, aj keď občas mám chuť povedať jej, že nielen niektorí mladí by potrebovali výchovu, ale aj ona. Premáva sa s nákupným vozíkom, drgne ním do ženy vedľa a rozkričí sa, prečo jej zavadzia v ceste, keď chce ona prejsť. Demonštratívne ďalej naráža vozíkom do ženinho vozíka. Kričí na predavačky ako je to možné, že bryndza čo potrebuje je vypredaná a káže im hneď ísť a objednať ju. Orecha, čo ju vždy čaká pred obchodom kmáše za obojok a keď sa jej pripletie pod nohy, bez váhania ho odkopne nabok. To bolo pár príkladov. Možno chápete, prečo už len pohľad na ňu mi zvyšuje tlak.
Dnes bola v obchode opäť. Ona a ešte jeden malý anjelik, okrem nás nikto. Nádherný anjelik, dievčatko, modré očká, prstence bloňďavých vláskov, drobná, asi sedem, možno osem rokov. Zdá sa mi slabo oblečený, iba svetrík... Je krátko pred obedom. Anjeliky dnes pustili zo školy nejako skoro... Anjelik stál pri pokladni, v rukách sáčok s chlebom. Predavačka chladným tónom oznámila, že nemá dosť peňazí, chlieb musí nechať a nech sa pakuje... Anjelika vypoklonkovali z obchodu.
Chcela som za anjelikom zakričať, že mu doplatím zvyšné peniaze, ale z hrdla mi nevyšiel ani hlások. Ráno, keď som sa zobudila, som ho načisto stratila. Keďže som už raz bola dnu a jediná šanca ako sa dostať von, bola prejsť pokladňou, rozhodla som sa, že rýchlo zoberiem čo potrebujem (kupovala som len jednu vec, ktorú som ihneď našla) a zoberiem aj sáčok chleba pre anjelika. Rýchlym krokom som sa pobrala k voľnej pokladni, no v poslednej chvíli sa predo mňa napchala dôchodkyňa. Uškrnula sa akoby jej to robilo neskutočnú radosť. Nemala som k dispozícii svoj hlas, tak som na ňu iba zazrela.
Anjelik sa opäť votrel dovnútra obchodu, stál na polceste medzi pokladňou a dverami a neisto prešľapoval z nohy na nohu. Dôchodkyňa vykladala veci z košíka, pokladníčka ich nablokovala a posúvala ďalej. Chlieb, nejaké jogurty, sladkosti, mlieko... V tom sa anjelik tromi rýchlymi skokmi ocitol pri pokladni a schmatol balíček s polovicou krájaného chleba. A poďho von k východu. Možno by sa mu podarilo utiecť, keby sa mu do cesty nepostavila ďalšia predavačka, ktorá vybehla spoza regálu, schytila anjelika, doslovne za golier ho dovliekla k pokladni a tu sa doň pustili obe predavačky, kričali, mykali, ťahali, sácali anjelika... Chúďa anjelik len stál s vypúlenými očami, v nebesky modrých očkách smrteľný strach.
Pokúšala som sa čosi povedať, ale choré hrdlo nie a nie vydať nejaký hlas, okrem podivného chrčania. „Panebože, ako môžu takto zachádzať s dieťaťom?“ pomyslela som si. Neospravedlňujem zlodejov, ale anjelik bol očividne hladný, neulakomil sa na sladkosti, chcel iba kúsok chleba. To je snáď pochopiteľné, nie? Nepočuli ma pre ten krik čo robili, boli príliš zaujaté samé sebou a „robením poriadku“ vo „svojom“ obchode. Mala som chuť rozbehnúť sa na pomoc anjelikovi, no dôchodkyňa mi blokovala cestu. Odtískam ju nabok, no skôr ako sa mi to podarilo, stalo niečo, čo som vôbec nečakala. Dôchodkyňa chytila predavačkinu ruku, čo nemilosrdne šklbala chudé pliecko anjelika a rázne zahlásila: „Povedala som jej, nech ma počká pri pokladni, že jej to kúpim.“ Obrátila sa na anjelika: „Zober si to a radšej už bež.“
Anjelik nerozhodne postával, pozeral raz na ňu, na mňa, na predavačky čo ho ešte stále držali za oblečenie a v očiach sa mu pomaličky, nedôverčivo rozžiarilo svetielko vďaky a úľavy. Neisto urobil pospiatky dva, tri kroky a vyfrnkol von...
Potom na mňa pozrela aj dôchodkyňa. V očiach jej svietilo niečo zvláštne. Boli iné ako kedykoľvek predtým. Dobre som videla? Zaleskli sa v nich slzy? Videla, že som v nich zbadala empatiu, súcit, lásku a nie zatrpknutosť a hnev ako doteraz?
Platím a vychádzam von aj so sáčkom chleba pre anjelika. Niet po ňom už ani stopy. Možno som mala vyjsť von hneď a dať mu peniaze. A možno nie. Možno sa to malo stať presne takto. Možno bolo súdené, aby sa dôchodkyňa pri pokladni predbehla. Možno ten anjelik prebudil v starej žene niečo, čo prekvapilo nielen mňa, ale aj ju samú.
