Pred mesiacom: Cestu vo vlaku som si krátila čítaním knihy. Vždy to tak robím, okolie si veľmi nevšímam. Vlak bol takmer prázdny. V kupé som čoskoro zostala sama. Po chvíli si ku mne prisadla staršia žena. Jednoducho oblečená, po štyridsiatke. Pozdravila som a čítala ďalej. Žena ma uprene pozorovala. Odtrhla som zrak od knihy a pozrela na ňu. Usmiala sa a prihovorila. Pýtala sa kde vystupujem. Ona údajne vystupuje hneď na ďalšej stanici. O chvíľu vyskočila a stratila sa v uličke. Vzápätí sa vrátila. Rozoberala počasie, pýtala sa ma na školu... Buď si nevšimla moje, síce zdvorilé, ale úsečné odpovede a evidentný zámer vrátiť sa ku knihe, alebo to naschvál ignorovala. Knihu som definitívne zavrela, nemalo to zmysel. Začala rozprávať o svojej ťažko chorej dcére, ktorú ide navštíviť do ústavu, o ťažkostiach nájsť si prácu, o tom ako ťažko sa dá vyžiť iba z manželovho platu. Strčila mi do rúk papiere s diagnózou svojej dcéry. Prejavila som primeranú ľútosť a pokúsila sa vrátiť ku knihe. Rozprávala však ďalej. Bolo mi jej ľúto, to áno, ale čo som mala robiť? Zdvihla sa na odchod, nerozhodne prešľapujúc na mieste a poškuľujúc po mne. Tušila som čo chce. Alebo som si to iba nahovárala? Uhla som pohľadom, zalovila v peňaženke a so slovami nech za to kúpi niečo svojej dcére, som jej podala stokorunáčku. Drobnejšie som nemala. Peniaze som si zarobila, sú moje, môžem si s nimi robiť čo chcem, tak som jej ich dala, potrebovala ich viac ako ja. Vzala bankovku, sklopila oči a odišla. Žiadne poďakovanie. Myslela som, že sa príliš hanbí. Nemala som však dobrý pocit. Vôbec sa nezarazila keď som jej dávala peniaze, ani sa nepokúsila odmietnuť. Zobrala ich ako samozrejmosť. Napriek tomu som tejto príhode neprikladala zvláštny význam a pustila ju z hlavy.
Pred pár dňami : Identická situácia. Cestujem vo vlaku, čítam knihu. Tentoraz je vlak dosť preplnený, no v kupé sedím len ja a postaršia pani. Otvoria sa dvere. Neochotne odtrhnem zrak od rozčítanej kapitoly a hodím letmý pohľad na prišelca. Dnu vstupuje žena, jednoducho oblečená, po štyridsiatke... Áno je to ona! Sadá si, zdraví nás. Po chvíli spustí starú známu pesničku o počasí. Pýta sa kde vystupujeme a podľa toho prispôsobí miesto svojho údajneho výstupu. Vystupuje hneď na ďalšej zastávke, ide za dcérou do ústavu. Podotýkam, že minule sa ústav s chorou dcérou nachádzal dve stanice pred terajšou menovanou! Máme teda vystúpiť spolu, ale ja zámerne poviem inú stanicu. Zrazu vyskočí, prebehne vagón. Hodnotí situáciu, obzerá sa po lepšom úlovku, hľadá potencionálne obete? Alebo kontroluje či na blízku nie sú policajti (možno je to "stará firma") ? Možno cestuje "načierno" a kontroluje či sa neblíži sprievodca? Nenechám sa rušiť, tvárim sa, že čítam. V skutočnosti však počúvam každé jej slovo a stúpa vo mne hnev. Evidentne si ma nepamätá. Keďže ju ignorujem, skúša to s pani sediacou vedľa mňa. Hrá jej na city, vykresľuje ťažkú situáciu, vyťahuje papiere... Vyčkávam čo bude ďalej. Vlak sa blíži do stanice, mám vystupovať, napriek tomu ešte sedím. Vidí, že sa nemáme k činu a tak, uvedomujúc si nedostatok času, má predsa vystúpiť, rýchlo sa rozhodne. Pozrie na nás a sformuluje otázku: „Nemohli by ste nám prispieť?“ Pani vedľa mňa sa hrabe v peňaženke. Žene sa spokojnosťou zalesknú oči a s úškrnom obráti pohľad na mňa. „A vy? Nemohli by ste nám prispieť? Aspoň päťdesiat korún? Veľmi sa hanbím, nikdy som od nikoho nepýtala ani nezobrala peniaze, ale viete... Máme to ťažké. Aspoň na sladkosti pre dcérku...“ Akoby to nestačilo, natrčí ku mne ruku. Vzkypí vo mne všetka zlosť od drzosti jej požiadavky. „ Nie!“, odseknem. „Prispela som Vám už minule a nie málo!“ Pani vedľa mňa sa zarazí, ruka s peniazmi zastane na polceste. Žena oproti na mňa hľadí s otvorenými ústami. Žiadna hanba, žiadna ľútosť. Iba ak nad zmarenou príležitosťou. Bez slova sa postaví a opúšťa kupé. Postavím sa tiež a plahočím sa za ňou. Zopár ľudí postávajúcich v chodbičke na nás mlčky pozerá. Vlak zastal, som zvedavá či vystúpi. Myslíte že áno? Prechádza do vedľajšieho vagónu, vyhliadnuť si ďalšie obete. Trasie ma od zlosti. Prekonávam pokušenie rozbehnúť sa za ňou a... Ľutujem, že musím vystupovať...
Teraz, s odstupom pár dní, to ľutujem ešte viac. Čo som mohla spraviť? Kričať hlasnejšie, aby ma počulo viac ľudí a nedalo sa nachytať a okrádať? Nevystúpiť, ísť za ňou a prekaziť jej ďalšie plány? Prečo ľudia, ktorí to sledovali nepovedali tejto žene ani slovo? Prečo máme strach ozvať sa?
Čisto teoreticky, ak táto žena nastúpi do vlaku a denne osloví aspoň dvadsať ľudí, pričom každý človek jej dá minimálne päťdesiat korún, ak nie viac, nezarobí pekne? Nemusí ani cestovať na dlhé trasy. Stačí sa bez lístka voziť dve či tri zastávky hore-dolu. Sprievodcovia nechodia tak často. A ak je takýchto osôb, ktoré spolupracujú vo vlaku viac...
Prosba na záver: Ak túto čestnú pani pri cestovaní vlakom čistou náhodou tiež stretnete, prosím, buďte takí láskaví a odovzdajte jej môj srdečný pozdrav. A tiež prianie nech tie peniaze v zdraví užije.
