Obzerám si ľudí, pozorujem ich gestá a chôdzu, skúmam ich tváre. Horúčkovito sa obzerám a hľadám, stále hľadám. Niekedy zachytia môj pohľad a tvária sa prekvapene, zmätene vraštia čelo a žmúria oči, akoby sa snažili rozpamätať. Tvária sa zamyslene, pobavene, niektorí dokonca.. Urazene?
Prevažná väčšina sklopí zrak, rýchlo ho odvráti inam, no nájdu sa aj takí, čo ho opätujú, kým ho zahanbene neodvrátim ja. Z ich pohľadov čítam nekonečné otázky, z iných sála pokoj a vyrovnanosť, niektoré hrejú, niektoré mrazia. Iní sa neprítomne dívajú cezo mňa, akoby som bola len akási priehľadná skondenzovaná hmla, čo chvíľu je, premení sa na paru a zasa nie je. Akoby som ani nebola. V ďalších
tuším smútok, beznádej, obavy, starosti. Pozorujem ženu, celkom bez rozpakov sa jej dolu lícami šmýkajú malé perličky a zachytávajú sa vo vlnenom šále. Tentoraz som to ja, ktorá prvá odvráti zrak. Nachádzam aj oči veselé a šťastné, nadšené a zanietené, bezstarostné. A napokon sú to aj oči ukrývajúce sladkosť nepoznaného a ešte príliš naivné, dôverčivé, ale tých je málo. No nikdy, nikdy to nie sú oči, ktoré hľadám.
Oči čierne ako najtmavšia noc, plné melanchólie, ukrývajúce nespočetné tajomstvá, oči ktoré raz zahoreli nádejou silnejšou ako tisíc svetielok vianočného stromčeka. Hľadám vyťahaný sveter a zlatú retiazku, na ktorej čosi chýba. Kam ho život zavial, strateného holuba?
Tak dávno som už nevidela holuby. Stratili sa celkom ako on, ich kráľ. Zašuštia krídla, dvíham hlavu v ústreti staničnej klenby, sú ich tu desiatky. Jeden z nich po chvíli pristane blízko mňa, nakláňa hlavu a zvedavo ma pozoruje. Je to presne ako vtedy. Horia mi líca, mám zvláštny pocit. Deja vú . No on neprichádza.
V malej priehradke na dne peňaženky medzi starými simkami a šťastnými mincami leží pochovaný kúsok zlata v tvare krížika, ktorý som nikdy nechcela. Nosím ho stále pri sebe. Nie na sebe, pri sebe. Ťaží ma, och ako ma ťaží! Chcela by som ho vrátiť skutočnému majiteľovi. Vlastne nie vrátiť, lebo teraz som majiteľ ja. Darovať späť. A spolu s ním sa zbaviť aj tej ťažoby. Ťažoby a melanchólie, ktorú na mňa preniesol, akoby mal čarodejnú moc . Cítim to opäť, od nášho posledného stretnutia vo mne periodicitne vzrastá pocit, ktorý ma núti utekať. Hľadať zmysel, podstatu svojho bytia, zabudnúť na minulosť, zobrať si z nej len to dobré a to podstané čo ma poučilo a už hľadieť len vpred. Nájsť si svoje miesto na zemi. Nechcem už slepo tápať. Ale cesta je ešte len na začiatku.
Áno, prejde ešte mnoho, mnoho rokov, kým sa opäť stretneme. A možno už nikdy. Lebo práve teraz o to tak veľmi stojím. Tak kde si, človek neznámy?
