V predvečer sviatku Všech Svätých som zásadu porušila. Možno som tým vzala život práve jemu. V predvečer sviatku som pripálila sviečku od horiacej sviečky a na Všech Svätých tam už ležal prikrytý bielou plachtou. Ona sedela na studenej zemi a držala bezvládnu ruku vykúkajúcu spod plachty. Aký príhodný deň pre smrť! V správach o siedmej toho večera hlásili, že situácia na cestách je pokojná, až na pár menších kolízii, bez nehôd. O tomto nevedeli? Alebo v rámci štatistík predstavoval zanedbateľné percento?
Vo štvrtok i v piatok blčalo na mieste nehody slabým plamienkom viacero kahančekov. Hypnotizovali a nútili ma stáť pri okne. Priťahovali ma presne tak, ako nočné motýle vábi zažaté svetlo. Po víkende, neskoro v noci, som pri okne stála opäť. Teplé mlieko s medom neprinieslo vytúžený spánok a nedokázalo odohnať clivé chmúrne myšlienky. Žalúzie som schválne nechala odostreté. Mesačné svetlo tak malo možnosť dopadnúť na dlážku i na moju posteľ. Na moment sa ma zmocnil pocit, že by som po tom chodníčku z mesačného svetla mohla kráčať rovno do neba. Zblúdilý severák dolu na ulici zadusil všetky roztopašné plamienky. Keď som sa navečer ponáhľala domov, ešte svietili.
Vzdala som svoj bojkot tohtoročným dušičkám a z náhleho popudu, niekedy na rozhraní dňa a noci, zbehla dolu, aby som zapálila všetky vyhasnuté sviečky tichej spomienky a pridala tú svoju, neznámemu človeku, ktorému som možno práve ja ukradla dušu. Jednu po druhej, každú osobitne, vždy novým plamienkom novej zapálky v trasúcich sa rukách. Ach, aké zvláštne myšlienky prepadnú človeka v noci, keď je všade ticho...
